Meandrujúci Dunajec v zimných PienináchNeobľubuje slnko, naopak, má rád vlhko a tieň, ba dokonca znesie aj silné mrazy. Ako vždyzelená rastlina poteší aj uprostred zimy.
Jeho domovom sú najmä sutinové javorovo-bukové lesy, kde ho nájdeme vyrastať v nenáročných podmienkach skalnatých sutín a štrbín s plytkými, na živiny a karbonáty však bohatými pôdami. Doma je aj v Pieninách, na brehoch Dunajca, kde aj počas najtvrdších zím víta návštevníka žiarivou sýtozelenou farbou, pripomínajúcou vzácny smaragd.
Meandrujúci Dunajec v zimných Pieninách
Smäd po živote, prevtelený do očarujúcej živej farby, ktorý je pre túto rastlinu – lebo o nej či o ňom budeme hovoriť – tak typický, pôsobí osobitne krásne na pozadí opadaného hnednúceho lístia či sivastých skál, z ktorých vyrastá.
Skupinka jelenieho jazyka vyrastajúca zo skalných štrbín
Má prozaický, nevábny názov, ktorý bol inšpirovaný živočíšnou ríšou, presnejšie najväčším orgánom dutiny ústnej nášho známeho lesného párnokopytníka, jeleňa. Volá sa jelení jazyk celolistý ( lat.: Asplenium scolopendrium, angl.: hart´s – tongue, nem.: Hirschzunge). Pochopiteľne, inšpiráciou pre pomenovanie rastliny nebola jej farba, ale tvar, ktorý pripomínal spomínaný ústroj prežúvavca. Súčasný odborný rodový názov Asplenium bol odvodený z gréckeho splén – slezina, na ktorú sa podobali výtrusnice rastliny. Druhový názov scolopendrium rovnako pochádza z tohto balkánskeho jazyka. Jeho základom bol výraz scolopendra, čo znamená stonôžka, ktorý bol inšpirovaný zaujímavým usporiadaním výtrusníc do pravidelných, stonôžke podobným, útvarov.
Jelení jazyk so stopami po vyprázdnených výtrusniciach
Aj keď sa to nezdá, jelení jazyk nepatrí medzi kvitnúce rastliny. Rastlina je zástupcom veľkej, pradávnej rodiny papradí, ktoré sa rozmnožujú výtrusmi. Tie sa ukrývajú na spodnej strane listov, v spomínaných výtrusniciach, a v našich krajoch dozrievajú zvyčajne v letných mesiacoch až septembri. Darmo budeme čakať, že uprostred ružice, pre paprade netypických nedelených listov, sa objaví stonka ukončená kvetom. Tvorba výtrusov je základným a nevyhnutným predpokladom pre pohlavné rozmnožovanie jelenieho jazyka, aj keď k výsledku, to znamená k dospelému jedincovi, rastlina dospeje trochu kľukatou cestou. Priamo z výtrusov nevyrastú „štandardné“ jedince, ale ich predchodcovia – prvorasty (protáliá), ktoré produkujú samčie a samičie pohlavné bunky. Až ich spojením vzniká základ novej rastliny.
Krásne sfarbený jelení jazyk v skalnej štrbine nad riekou Dunajec
Jelení jazyk si našiel významné miesto aj medzi liečivými rastlinami. Rímsky lekár a filozof gréckeho pôvodu Claudius Galénos (Galén) (r.129-131, Pergamon -200 (216) n.l., Rím), ktorý, okrem iného, napísal jedenásť medicínsko-farmakologických kníh, v jednej z nich opísal aj liečivé účinky rastliny jelení jazyk pri liečení dyzentérie a hnačky. Anglický botanik, lekár a astrológ Nicholas Culpeper(1616-1654) píše vo svojej knihe The English Physitian … o jeleňom jazyku ako, napríklad, o prostriedku na zastavenie čkania či krvácania z ďasien. M. Grievová opisuje liečivé vlastnosti rastliny vo svojom diele A Modern Herbal (1931) pri chorobách pečene a sleziny. V našich končinách sa dochovalo použitie jelenieho jazyka ako lieku proti besnote.
Zimná melanchólia Pienin
Súčasné zdroje opisujú adstrigentné (sťahujúce), cholagogické (podporujúce vylučovanie žlče), diaforetické (potopudné), diuretické (odvodňujúce), expektoračné (vykašliavacie) a hojivé účinky rastliny (rany, popáleniny). Aj keď sa priame negatívne účinky jelenieho jazyka doteraz nepreukázali, je potrebné zobrať do úvahy karcinogenitu (rakovinotvornosť) mnohých papradí a tiež obsah enzýmu tiaminázy, ktorá rozkladá tiamín (vitamín B1). Aj preto je užívanie rastliny možné len pod odborným dohľadom lekára.
Napriek opísaným nebezpečenstvám, sú čerstvé, zavinuté výhonky (angl.: fiddlehead, čo zodpovedá časti huslí, ktorá sa volá slimák – podoba s mladými papraďami je neskutočná) jelenieho jazyka pripravené na masle kulinárskou delikatesou. Špecialita je veľmi obľúbená najmä v krajinách Severnej Ameriky.
Čerstvé, zavinuté výhonky paprade samčej, veľmi podobné husľovému slimáku, podobné ich má aj jelení jazyk
K rastline sa viaže viacero legiend. Tá najznámejšia má novozákonný motív a súvisí s odpočinkom Ježiša Krista na vankúši, ktorý vytvorili trsy jelenieho jazyka. Keď Ježiš vstal, na rastline zostali vrastené jeho dva čierne vlasy, ktoré sú tam doteraz. Ak nalomíme stonku, nájdeme v jej vnútri dva tenké čierne pásiky, ktoré pripomínajú ľudské vlasy. Pre rastlinu majú životodarný význam, pretože nimi rozváža výživné látky a vodu až do svojich najvzdialenejších končín.
Ako zaujímavá a dekoratívna papraď sa jelení jazyk pestuje vo viacerých varietach aj v našich záhradách. Jeho schopnosť úspešne vegetovať vo vlhkých a tienistých miestach ho k tomu priamo predurčuje. Medzi najkrajšie šľachtence patria variety „ Undulatum“ – s vlnitým okrajom listov – a „Angustifolia“ – s užšími listami ako majú divorastúce jedince. No a keď hovoríme o dekoratívnom pestovaní rastliny v našich záhradách, určite treba spomenúť trochu excentrickú Britániu a najmä jej viktoriánske obdobie, ktorého súčasťou bola aj posadnutosť papraďami a všetkým, čo s nimi súvisí. Táto papraďová éra dostala aj špeciálne pomenovanie, pteridománia (z lat.: Pteridium – známy druh paprade, ktorý rastie aj u nás, orličník). Počas papraďovej horúčky (fern fever) sa paprade a ich motívy objavovali takmer všade, kde to len bolo možné, od rastlín vo forme darčekov po dekorácie na náhrobných kameňoch a pomníkoch. Dekoratívne umenie využívalo motívy papradí na vyzdobenie skla, keramiky, porcelánu, dreva či kože. Bokom nezostalo ani sochárstvo či výtvarné umenie. Britský maliar Charles Lidderdale namaľoval nádherný obraz s názvom Zberačka papradí ( The fern gatherer), ktorý zobrazuje mladé dievča nesúce v koši papraďovité rastliny.
Je len pochopiteľné, že po tomto papraďovom ošiali sa niektoré rastliny dostali na pokraj vyhynutia.
Zimné Pieniny s Dunajcom
Vzhľadom na svoju vzácnosť a zraniteľnosť je jelení jazyk vo viacerých krajinách predmetom ochrany. Na Slovensku bol vedený v zozname chránených rastlín ako druh úplne chránený. V súčasnosti je uvedený v aktuálnom Červenom zozname výtrusných a kvitnúcich rastlín Slovenska (2015) ako druh menej ohrozený (LC). Prísnejšie je chránený v Česku (kriticky ohrozený druh), Poľsku či Nemecku.
Rastlina s čarom pradávneho príbehu, tajomne žiariaca v melanchólii pochmúrnych lesov a skál, dodáva našim zimným potulkám radosť z poznávania a umocňuje príslovečnú túžbu po živote. Stojí za to vybrať sa po jej stopách aj v tomto nežičlivom období.
Autor textu a foto: František Mathia