Našim lesom pridávajú rozprávkový punc. Svojim zjavom pripomínajú budzogáne- kyje lesných škriatkov – gnómov, pripravených na ľúty boj s inými čarodejnými bytosťami lesa. Ak rastú v skupinkách, a pozeráme sa na ne zblízka, ich územie naozaj vyzerá ako sklad týchto dávno zabudnutých bojových prostriedkov, zapichnutých v čase pohotovosti do zeme.
Pohľad zdiaľky však má mierumilovnejší rozmer. Drobné, žltooranžové, akoby sa báli sveta, vykúkajú opatrne, ako kuriatka, z machu alebo opadaného ihličia.
Menej poetický, podobný budzogáňu, je názov tejto zaujímavej, chránenej huby, kyjak useknutý (lat.: Clavariadelphus truncatus (Quél.) Donk – z latinského clava = kyjak, truncatus = skrátený, useknutý, odseknutý. čes.: kyj uťatý, angl.: truncated club (club = kyjak, palica), orange club (oranžový kyjak), flat-topped coral – (korálovitá huba s plochým vrcholom, korálovité huby majú tvar morského koralu, vidličky, červíka, jednoduchej paličky, kyjaku), nem.: Abgestutzte (Herkules)Keule (useknutý Herkulov kyjak), poľ.: Bulawka obcieta.
Rastie v ihličnatých a zmiešaných lesoch, kde spolupracuje najmä s jedľami a smrekmi pomocou ektomykorízy. Ide o jednoduchý, ale veľmi účinný systém vzájomného súžitia, pri ktorom huby prostredníctvom svojich podzemných štruktúr zlepšujú príjem živín stromov a, na oplátku, získavajú potrebné látky od stromov, najmä v podobe sacharidov. V smrekovo–jedľovom poraste sa vyskytuje aj v Tvarožnianskej doline. Tu bola zaznamenaná zatiaľ jedna skupinka na plôške 2x2m, v počte asi 70-80 jedincov.
Kyjaky sú veľké 5 – 15 cm a, ako už názov napovedá, kyjakovitého tvaru. Plodnice na fotografiách boli vysoké najviac 8 – 10 cm. Majú krásnu žltooranžovú farbu (zdiaľky veľmi podobné hubám kuriatkam), ktorá sa starnutím mení na hnedú, pričom spodná časť naberá fialový nádych. Typickým znakom starších jedincov sú vrásky a hrbolčeky, ktoré pokrývajú celú hubu. Rozčesnuté, ploché temeno plodnice, ktoré vyzerá akoby bolo na vrchu useknuté, je výrazne hrubšie ako jej spodná časť.
V Tvarožnianskej doline sa s nimi môžeme stretnúť v druhej polovici leta (august) a rastie približne do konca októbra. Kyjaky sú veľmi citlivé na znečistenie alebo ničenie svojho biotopu, preto je možné, že v dôsledku zmeny podmienok tieto huby každý rok ani neuvidíme. Tento fakt súvisí práve s ektomykoritickým spolužitím, ktoré je veľmi vnímavé na negatívne zmeny a javy (chradnutie stromov z rôznych príčin, poškodenie pôdneho krytu, cudzorodé látky v pôde).
Z chemického hľadiska kyjaky dokážu akumulovať významné množstvo zinku a rádioaktívne cézium Cs137.
Kyjak useknutý je jedlou hubou s príjemnou vôňou a horko-sladkou chuťou. Pri vysokom stupni ochrany však hovoriť o zbere, spracovaní a kulinárskom využití huby nie je na mieste. Nakoniec, na to pamätala aj zákonná norma, ktorou je huba chránená. Jej spoločenskú hodnotu za poškodenie stanovila pomerne vysoko – na sumu 100 € za jedinca (vyhláška MŽP 170/2021).
Ešte prísnejšiu ochranu požívajú kyjaky u susedov, v Poľsku a Česku. U našich západných susedov boli dokonca považované za vyhynutý druh, v súčasnosti, po nečakaných objavoch v nedávnej minulosti, bola ich ochrana prekategorizovaná na druh ohrozený.
Kyjaky sú aj predmetom lekárskeho výskumu. Pri aplikácii extraktu z huby v laboratórnych boli zistené antibakteriálne účinky v širokom spektre baktérií ( Escherichia coli, Salmonella typhimurium, Staphylococcus aureus,…). Významné boli aj zistenia súvisiace s protirakovinovými vlastnosťami huby (leukémia, rakovina pankreasu, hrubého čreva,…). Ďalšie perspektívy v humánnej medicíne sa stále skúmajú.
Kyjaky patria medzi veľmi zaujímavé, čarokrásne a vzácne zjavy našej jesennej mykoflóry. Trochu mystické, trochu rozprávkové.Kvôli svojej veľkosti, či skôr malosti, sa veľmi ťažko hľadajú. Niekedy sa Vám doslova objavia pod nohami, inokedy máte smolu a, po nekonečnom túlaní sa lesmi, nenájdete nič. Malé poklady našich hôr, ktoré nikdy nebudeme merať v stovkách či tisícoch, alebo na kilá. Chvalabohu….
treba zistiť, v akej hlbke má podhubie a... ...
Celá debata | RSS tejto debaty