prosilva

Rozkvitajú lesné nymfy. Drobné, nenápadné, obývajúce vlhké, tienisté, machom a čučoriedím zarastené miesta smrekových lesov. Nemajú viac ako pätnásť centimetrov.  Kvety, či skôr kvet, lebo každá rastlina má len jeden, nesie vzpriamená byľ vyrastajúca zo vždyzelenej ružice listov. Tá dokáže prežiť aj drsné pomery zimy.  

Jednokvietok veľkokvetý – skupina pod starým jedľovo-smrekovým lesom v Tvarožnianskej doline, foto:František Mathia

Ľahko prehliadnuteľná (to kvôli veľkosti či skôr neveľkosti), nevšedná krása tejto neveľkej rastliny bola inšpiráciou pre jej najfantastickejšie ľudové názvy, od spomínanej lesnej nymfy (angl.: wood nymph), cez jednokveté potešenie (single delight), voskový kvet (wax flower), až po plachú pannu (shy maiden), betlehemskú hviezdu (star of Betlehem), svietnik sv. Olafa (St.Olaf´s candlestick) či dokonca žabiu lampu na čítanie (frog´s reading lamp).

Jednokvietok veľkokvetý v Tvarožnianskej doline, foto: František Mathia

Po slovensky sa volá jednokvietok veľkokvetý, latinsky Moneses uniflora. Kvitnúť začína v našich podmienkach práve v tomto období, s optimom kvitnutia v mesiaci jún. Biely voskovitý kvet má päť okvetných lístkov, desať zaujímavo usporiadaných tyčiniek , v ktorých sa tvorí peľ so samčími pohlavnými bunkami a netypicky predĺžený piestik (zabraňuje samoopeleniu) s päťcípou bliznou (samičie orgány), ktorá zachytáva peľ.  Zaujímavosťou je opeľovanie rastliny pomocou sonikácie (buzz pollination) – vydávaním zvuku a vibrácií pomocou krídel určitého druhu hmyzu (niektoré druhy včiel, čmeliaky), čím dochádza k uvoľneniu peľu na telo opeľovača a jeho následné prenesenie na iný kvet (rastlinu). Nie je to až taká zriedkavá forma opeľovania, s obľubou ju praktizujú niektorí opeľovači na ľuľkovitých rastlinách (rajčiny, papriky) aj čučoriedkach, ale domáce včely takto opeľovať nedokážu.

Jednokvietok veľkokvetý-detail kvetu s tyčinkami a výrazným piestikom, foto: František Mathia

Kvet je – akoby na znak pokory – zádumčivo otočený „tvárou“ do zeme: možno preto jeden z názvov plachá, hanblivá panna. Má to však prozaickejší dôvod: pravdepodobnosť samoopelenia je pri takto otočených kvetoch je veľmi nízka. Na prilákanie toho správneho opeľovača rastlina vylučuje vôňu, trochu podobnú konvalinkovej. Dozrievaním semien sa dozrievajúci plod vzpriamuje. V tobolke – plode rastliny – je ukryté veľké množstvo semien s veľmi malou hmotnosťou, ktoré sa pri prasknutí plodu uvoľňujú do vzduchu a nechajú sa unášať vzdušnými prúdmi. Semená patria medzi najľahšie v rastlinnej ríši. Jedno váži len dve milióntiny gramu.

Jednokvietok veľkokvetý – skupina odkvitnutých jedincov s dozrievajúcimi plodmi-tobolkami, foto: František Mathia

Fíni (Fínsko je krajinou s hojným výskytom rastliny) považujú jednokvietok za najvzrušujúcejšiu a najpôsobivejšiu divo rastúcu rastlinu krajiny. Podľa tradícií severanov sa rastlina používala na liečenie chorôb očí, ba aj ako kozmetický prípravok na ich zvýraznenie. Všetko však vychádza z jej jemnej podoby s ľudským okom. V Severnej Amerike sa z jednokvietku varil čaj, ktorý býval často ochutený sladičom a labradorským čajom (vyrába sa z listov rododendronov). Nápoj  používali domorodé kmene na zmiernenie nachladenia, chrípky, pri kiahňach, poraneniach kože, ba dokonca pri rakovine. Pil sa aj ako prostriedok na dosiahnutie sily a šťastia. Viaceré národy užívali rastlinu na liečenie tuberkulózy.  Niektoré vedecké štúdie potvrdili antibakteriálne, antivirotické aj antimykotické účinky rastliny.     

Vo viacerých krajinách je jednokvietok veľkokvetý  predmetom ochrany. Napríklad v Česku je zaradený do skupiny kriticky ohrozených druhov.       

Zádumčivá krása, pokorná neha či tajomná hviezda a ešte všelijako inak by sa dali násobiť epiteta tejto rastlinnej krásky. Stačí ju len objaviť, pokorne, tak, ako to dokáže len ona, s hlavou sklonenou k zemi …