Na potulkách Tvarožnianskou dolinou

28. apríla 2015 13:57, Prečítané 19 958x, František Mathia, Príroda a krajina

Západná časť Levočských vrchov ponúka návštevníkom množstvo zaujímavých prírodných zákutí a scenérií s možnosťou aktívneho oddychu spojeného s poznávaním krajiny a jej histórie. Krajinársky zaujímavým priestorom je aj oblasť Tvarožnianskej doliny a jej okolia, ktorá sa tiahne severozápadným smerom, od prameňa Tvarožnianskeho potoka v katastri obce Vlkovce až ku križovatke ciest spájajúcich obce Vlkovce, Hradisko a Tvarožná s komunikáciou Vrbov – Ľubica.

Na dolnom toku Tvarožniansky potok obchádza obec Ľubicu a na juhovýchodnom okraji mesta Kežmarok sa vlieva do vôd potoka Ľubica. Odtiaľ tečie ďalej – už pod týmto názvom – do rieky Poprad. Na snímke miesto, kde sa stretajú chotáre troch obcí(Vrbov, Tvarožná, Ľubica) – tradičné zhromaždisko bocianov pred odletom na africké zimoviská.

Len pre zaujímavosť, v týchto miestach sa nachádza stará archeologická lokalita s náleziskom artefaktov, ktoré podávajú svedectvo o včasnostredovekom osídlení (8. -11. storočie) tejto oblasti.

Dolina tvorí výrazný predel medzi juhozápadným okrajom Levočských vrchov a Vrbovskou pahorkatinou.

Decembrové ráno nad Tvarožnou

Prístup do jej hornej časti, až do okolia pramenišťa potoka, umožňuje štandardná cesta III. triedy, z veľkej časti so zrekonštruovanou vozovkou, ktorej kvalitu a nenáročnú jazdu ocenia najmä cykloturisti.

Oblasti vstupu do doliny dominujú pozemky poľnohospodársky využívané ako orná pôda, ktoré v jej strednej a hornej časti striedajú pasienky s lúčnymi a pasienkovými rastlinnými spoločenstvami.

Približne od nadmorskej výšky 800 m nadväzujú na tieto územia lesné porasty s prevažujúcim zastúpením borovice a smrekovca a typickými enklávami horských a podhorských lúk a pasienkov.

Už po niekoľkých sto metroch návštevník môže v potoku naďabiť na netradične „spílené“ a uložené stromy. Áno, sú to bobroviská – bobrie stavby, ktoré sú neklamným znakom prítomnosti nášho chráneného hlodavca.

V tejto časti doliny je možné pozorovať aj obľúbených brodivých vtákov – bocianov bielych, medzi ktorých z okolitých lesov zavíta jeho príbuzný, vzácnejší bocian čierny.

Bobrovisko na Tvarožnianskom potoku

Na ceste za africkým slnkom: kolónia bocianov pri rozlúčke s Tvarožnianskou dolinou

Za zmienku stojí areál starého tvarožnianskeho mlyna s pôvodnou hospodárskou budovou, ktorý slúžil aj obyvateľom okolitých obcí.

Bocian čierny – častý návštevník Tvarožnianskej doliny

Tvarožná uprostred leta

Miesto na významnejšie zastavenie predstavuje historická obec Tvarožná. Niekdajšie spišské mestečko s upraveným námestím, ktorému dominuje typická spišská zástavba meštianskych domov zo 17.-19. storočia, prešlo búrlivým vývojom.

Tvarožná – typická zástavba meštianskych domov

Prvá písomná zmienka je datovaná do roku 1268. V tom čase tu už žili nemeckí osídlenci, ktorí sa prisťahovali do regiónu na základe pozvania uhorského kráľa Belu IV., po spustošení horného Uhorska Tatármi.

Významným historickým momentom bol rok 1412, kedy Tvarožná, spolu s ďalšími 12 spišskými mestami z Provincie 24 spišských miest, pripadla do poľského zálohu. Významnou národnou kultúrnou pamiatkou z konca tohto obdobia je socha Immaculaty – Nepoškvrneného počatia na pieskovcovom stĺpe, ktorú dal postaviť starosta zálohovaných miest gróf Teodor Lubomirski v rokoch 1724 – 1730 v barokovom štýle.

V jej blízkosti dotvára centrálny priestor obce farský, rímskokatolícky Kostol sv. Mateja, pôvodne gotická stavba z polovice 13. storočia, viacnásobne prestavaná až do dnešnej podoby.

Rímskokatolícky Kostol sv.Mateja s Immaculatou

Na obnovu kostola s areálom prispelo v rámci dotačného programu Obnovme si svoj dom aj Ministerstvo kultúry SR. Interiéru dominuje barokový oltár sv. Mateja, apoštola, z polovice 18. storočia. Bronzová krstiteľnica, vytvorená v kovolejárskej dielni majstra Konráda Gaala (pravdepodobne polovica 14. storočia), patrí medzi najstaršie baptistéria Spiša.

Liturgický kalich – dielo Jána Szillasyho –patrí do súboru hnuteľných kultúrnych pamiatok tohto zlatníckeho majstra, tvoriaceho v neďalekej Levoči, ktorý obsahuje 95 liturgických predmetov nachádzajúcich sa v kostoloch a farských úradoch na území Slovenska . Pre zaujímavosť, Ján Szilassy je druhým umelcom po majstrovi Pavlovi z Levoče, ktorého dielo bolo vyhlásené za národnú kultúrnu pamiatku.

Rovnako veľký gotický zvon zo 14. storočia, umiestnený v kostolnej veži (Tvarožná nemala renesančnú zvonicu typickú pre ostatné spišské mestá), pochádza zo spomínanej Gaalovej dielne.

Pôvodný stredný gotický zvon je súčasťou kampanologickej expozície Západoslovenského múzea v Trnave.

Kostolné vitrážne okná sú dielom akademickej maliarky Viery Hložníkovej, manželky známeho slovenského maliara a grafika Vincenta Hložníka. Pri ich tvorbe využila techniku vkladania do siete, pričom ako materiál použila sklo a olovo. Jej diela spracovávajú motívy silného kresťanského posolstva. Autorka svojimi vitrážnymi oknami( Prechod Židov cez Červené more, Obetovanie Izáka, Vzkriesenie, Sv. Cyril a Metod …) umocnila atmosféru sakrálneho prostredia chrámu. Dielo maliarky obohatilo aj slovenskú filateliu, keď autorkina grafika Klaňanie sa troch kráľov bola v roku 1998 reprodukovaná na známke Vianoce 98.

Kostol sv. Mateja a zadné trakty tvarožnianskej školy

Kostol s areálom, ktorý tvorí niekdajší prikostolný cintorín, ohradný múr s bránou a historická zeleň, je národnou kultúrnou pamiatkou. Cintorín plnil svoj účel do konca 18. storočia.

Príjemným spestrením výletu môže byť návšteva gazdovského dvora na blízkej fare. Tu si prídu na svoje najmä detskí návštevníci, ktorí si môžu vyskúšať starostlivosť o poníky, kozy a ovce, či hydinu. Odvážnejší určite využijú aj jazdu na osedlaných poníkoch, prípadne na vozíku so záprahom týchto inteligentných zvierat.

Kostol zo starej, nemeckej časti cintorína

Do zoznamu národných kultúrnych pamiatok je zapísaný aj evanjelický kostol postavený v neskorobarokovom – klasicistickom štýle v sedemdesiatych rokoch 18. storočia. Po druhej svetovej vojne a vysťahovaní nemeckého obyvateľstva, ktoré tvorilo väčšinovú komunitu evanjelikov, kostol chátral. V súčasnosti je vo veľmi zlom stavebno-technickom stave. Z niekdajšieho mobiliáru kostola je potrebné spomenúť klasicistický portálový oltár zo začiatku 19. storočia, klasicistickú kazateľnicu z polovice 19. storočia, klasicistickú kamennú krstiteľnicu z konca 18.storočia a hlavný oltárny obraz so žehnajúcim Kristom od spišského maliara Josefa Czauczika, ktorý sa v súčasnosti nachádza v evanjelickom kostole v Ľubici.

Z modernej architektúry môžu návštevníci obdivovať zrekonštruovanú hasičskú zbrojnicu, ktorú vytvorili mladí architekti z Tvarožnej. Zbrojnica sa nachádza v susedstve evanjelického kostola.

Za Tvarožnou nadobúda krajina dynamickejší ráz. Ubúda lúk a pasienkov, lesy zostupujú do doliny, v drevinovom zastúpení pribúda smrek.

Prebúdzanie tvarožnianskych lesov

Významný a cenný krajinotvorný prvok v tejto časti doliny predstavujú prirodzené meandre Tvarožnianskeho potoka, ktoré poskytujú útočisko bobrím rodinám.

Meandre Tvarožnianskeho potoka

Bobrie stopy na Tvarožnianskom potoku

Tvarožnianska dolina

Dajú sa tu pozorovať aj najviditeľnejší zástupcovia vtáčej ríše – predovšetkým dravce – orly, myšiaky, jastraby, sokoly. Dolina je domovom aj prísne chráneného sťahovavého orla krikľavého. Na lúkach, v blízkosti cesty, je možné zazrieť pasúce sa jelenice, či srny.

Tvarožnianska dolina v jesennom šate

Krásu a atmosféru krajiny dotvára bohatá kvetena najmä vlhkomilnejších druhov rastlín. Na jar sa dajú obdivovať fialové skupinky šafranu jarného, prvosienok, neskôr chránených vstavačovcov, v lete mečíkov a päťprstníc.

Jesenná dolina s pohľadom na Tatry

V hornom toku sa cesta od potoka odkláňa a dovedie návštevníka cez odbočku, pozdĺž jeho pravostrannného prítoku, do malebného Hradiska. Napriek svojej neveľkej výmere – intravilán obce nedosahuje ani 8 ha – i malému počtu obyvateľov – v súčasnosti necelá stovka – ponúka obec vo svojom okolí pekné, návštevníkmi zatiaľ málo objavené zákutia. V samotnej obci stoja za obdiv a zastavenie staré drevenice, či pôvodné hospodárske roľnícke stavby zvané sypane.

Hradisko – staré sypane a stodoly

Niektoré z týchto prvkov pôvodnej ľudovej architektúry boli úspešne zrekonštruované, iné chátrajú a vyžadujú radikálny zásah.

Zvyšky ľudovej architektúry v Hradisku

Cesta popri rímskokatolíckom Kostole povýšenia Svätého kríža, ktorý bol postavený v tridsiatych rokoch minulého storočia, je tradičným východiskovým bodom pre turistické výlety do okolia.

Tu asfaltka končí.

Hradisko spod Vtáčieho vrchu

Kostol v Hradisku, východiskový bod na Brezovú

Ďalej sa pomedzi lúčky a políčka kľukatí stará kamenná cesta, ktorá sa vyšplhá až na najvyšší vrch „Tvarožnianskeho povodia“ – Brezovú (948 m n.m.).

Tvarožnianska dolina spod Brezovej

Počas putovania k tejto dominante majú návštevníci za chrbtom nádherné scenérie Tvarožnianskej doliny s pozadím tatranských štítov, ktorých krása vynikne najmä pri jesennom vyfarbení smrekovcov.

Jeseň nad Hradiskom

Samotná Brezová, inak dôležitý turistický uzol, ponúka fascinujúce výhľady aj na druhú, „netatranskú“, stranu Spiša. Starobylá Levoča, pútnická Mariánska hora, Hornádska kotlina, lesy Slovenského raja, hrebene Kozích chrbtov, východná časť Nízkych Tatier s Kráľovou hoľou s povpletanými pestrofarebnými remízkami, hájmi, ostrovčekmi i statnými solitérmi našich drevín – to všetko poteší oko i dušu pozorovateľa.

Vlkovce z Brezovej, v pozadí Nízke Tatry s Kráľovou hoľou

Pastvu pre oči a miesto na príjemný oddych ponúka lúka Okrúhla pod Brezovou s bohatou vlhkomilnou kvetenou. Nadšenci botaniky tu pri májovej návšteve môžu obdivovať naše jarné chránené orchidey vstavačovce májové, neskôr, v lete, vemenníky dvojlisté. Pohľad návštevníkov pritiahnu aj výrazné žlté guľovité kvety žltohlavov. Na svoje si prídu aj zástancovia liečivých rastlín. V čistom prírodnom prostredí môžu nazbierať repík, betoniku, pamajorán, zemežlč, materinu dúšku.

Lúka Okrúhla pod Brezovou, zo severovýchodnej strany vrchu, zakvitnutá vstavačovcom májovým

Vemenník dvojlistý pod Brezovou

Hradištiansky kostol z rázcestia Vlkovce – Hradisko

Z Brezovej je možné pokračovať viacerými smermi: turistickou značkou na Zbojnícku lúku, a ďalej do Levoče, prejsť neznačeným chodníkom po „tvarožnianskom“ hrebeni na sever cez Vtáči vrch a Kopanú cestu späť do Tvarožnej alebo postupovať po štátnej komunikácii na Vlkovce. Tretia možnosť ponúka len niekoľko stometrovú pešiu zachádzku spojenú s návštevou zaujímavého prírodného fenoménu – Levočskej dubiny.

Mladá plodnica smrčka kužeľovitého na Levočskej dubine

Plamienka zimná na Levočskej dubine

Územie bolo pod označením Dubiny pri Levoči zaradené Európskou komisiou do lokalít európskeho významu v alpskom biogeografickom regióne s predmetom územnej ochrany biotopov lesov, predovšetkým lipových dubohrabín.

Dubové porasty na Levočskej dubine

Druhová ochrana zahŕňa napríklad dvoch obojživelníkov: žabu kunku žltobruchú a mloka karpatského, z kvitnúcich druhov flóry zvonovec ľaliolistý. Lokalita je súčasťou siete európskych chránených území NATURA 2000. Lesy predstavujú veľmi vzácny a mimoriadne ohrozený biotop, ktorý sa na Slovensku vyskytuje ako jeden z posledných fragmentov v Hornádskej a Podtatranskej kotline len na niekoľkých desiatkach hektárov.

Na Levočskej dubine. Rozpadajúci sa dubový peň intenzívne porastený plodnicami drevokaznej huby sieťkovcom dubovým

Sú charakteristické pre špecifické klimatické podmienky severných vnútrokarpatských kotlín (južné svahy, prúdenie teplého vzduchu). Náhla premena charakteru lesa z ihličnatého na listnatý v tejto oblasti, napriek približne rovnakej nadmorskej výške cca 800 m n.m. na tvarožnianskej aj levočskej strane, je pre návštevníka naozaj nečakaným prekvapením.

Lokalita je obľúbeným výletným miestom najmä na jar, keď sa prebudí bohatá populácia obľúbenej rastliny cesnaku hadieho, ktorého mladé lístky sú vítaným spestrením jedálnička obyvateľov okolitých obcí.

Levočská dubina s mladým porastom cesnaku hadieho

Kvet cesnaku hadieho na Levočskej dubine

Ľalia zlatohlavá

Z neskoršej vzácnejšej kveteny je potrebné spomenúť zástupcu našich ľaliovitých ľaliu zlatohlavú, či popínavý plamienok alpínsky alebo bezchlorofylovú orchideu hniezdovku hlístovú. Levočská dubina určite stojí za zastavenie.

Cesta do obce Vlkovce vedie cez hustejšie ihličnaté lesy. V ich dolnej časti, na hranici s pasienkami, v úzkej dolinke sa trbliece pramenište Tvarožnianskeho potoka.

Vlkovce, obec s výrazne členitým chotárom, leží v juhovýchodnej, najvyššej, časti Vrbovskej pahorkatiny. Pred vstupom do obce návštevníka víta vrch Lesík (870 m n.m.), ktorý je, podobne ako Brezová, pôsobivým vyhliadkovým miestom regiónu.

Kolorit tejto rázovitej podhorskej obce dotvárajú typické stavby rôznych roľníckych hospodárskych objektov.

Vlkovce

Krátky exkurz do histórie obce: Doložené historické pramene datujú prvú písomnú zmienku o obci do roku 1268. Dôležitým momentom vlkovskej histórie bolo členstvo obce – mesta v Spoločenstve spišských Sasov, ktorému kráľ Štefan V. udelil rozsiahle privilégia vrátane vlastnej samosprávy a súdnictva. Od polovice 14.storočia sa Spoločenstvo spomína ako Provincia XXIV spišských miest, ktorá bola rozpustená až poľským zálohom v roku 1412, pričom 13 miest Provincie (vrátane susednej Tvarožnej) pripadlo do zálohového správcovstva Poľského kráľovstva. Zvyšných 11 obcí Provincie, vrátane Vlkoviec, vytvorilo Provinciu 11 spišských miest, ktorá v roku 1465 zanikla, a obce sa dostali do poddanskej závislosti Spišského hradu a neskôr Levoče.

Vlkovce v zime, vpravo dole pramenište Tvarožnianskeho potoka

Zaujímavým miestom na pozorovanie krajiny je neďaleký vrch Hrádok (909 m n.m.), na ktorý vedie z obce značený turistický chodník. Úzke farebné políčka dozrievajúceho obilia, popretkávané mozaikou tmavozelených lúk a lesov, v pozadí so známymi slovenskými pohoriami, umocnia dojmy z nádhernej krajiny Spiša, najmä v neskorom lete. Z Hrádku je možné pokračovať do obce Dravce nad Spišským Štvrtkom alebo prejsť do Tvarožnej cez lesy pešo zatiaľ neznačeným vlkovským chodníkom.

Hrebene Nízkych Tatier z vrchu Hrádok nad Vlkovcami

Na záver ešte jedna zaujímavosť. Na potulkách krajinou si návštevník takmer neuvedomí, že sa nachádza na hydrologickej streche strednej Európy. Jedna časť vôd z tejto oblasti steká potokmi na juh do rieky Hornád, až napokon cez Dunaj skončí v Čiernom mori, jej druhá časť smeruje Tvarožnianskym potokom a Ľubicou do rieky Poprad, a ďalej cez rieku Visla do Baltského mora. Našu návštevu sme teda ukončili prechádzkou po hlavnom európskom rozvodí týchto dvoch úmorí.

Tvarožnianska dolina sa svojou atraktivitou určite nevyrovná tatranským dolinám či známym turistickým lokalitám Slovenského raja, návštevníci si však tu nájdu svoje obľúbené zákutia, kde budú v pokojnom prostredí tráviť víkendové či dovolenkové dni.