prosilva

Príbeh kráčajúcej huby

Patria medzi najbizarnejšie výtvory Matky Prírody. Nie sú rastlinami, živočíchmi ani hubami. Na svojej evolučnej ceste ako keby sa pozabudli a kráčali mimo hlavných prúdov živých organizmov. Vďaka ich dokonalej schopnosti prispôsobiť sa, prežili doteraz.

Slizovky – ani rastlina, ani živočích, ani „čistokrvná“ huba – skôr akýsi „genetický mix“drobného jednobunkovéhoživočícha prvoka – meňavky (améby)a jednoduchej huby. Ich začlenenie v systematike živej prírody prešlo viacerými fázami: najprv boli súčasťou rastlinnej ríše, oveľa neskôr patrili do samostatnej ríše húb. Až v roku 2012 – podľa systematiky profesora Sinu M. Adla – si našli  miesto v 4. superskupine živých organizmov s názvom Amoebozoa (Meňavkovce), ktoré majú svoju typickú štruktúru a charakteristické životné procesy vrátane spôsobu rozmnožovania.

Slizovky sú jednobunkové organizmy, ktoré sú schopné žiť ako samostatné bunky. Dokážu sa však  spájať aj do mnohojadrovej plazmatickej štruktúry, ktorá sa volá plazmódium. Niektoré plazmódia narastú len pár milimetrov, iné zaberú plochu aj niekoľkých štvorcových metrov. Ich úlohou je získavanie potravy pomocou tzv. amébovitého pohybu, pri ktorom vznikne na bunke najprv vychlípenina, neskôr panôžka a do nej sa preleje celý obsah bunky. Tento proces zabezpečí pohyb slizovky po povrchu hostiteľa.

Jednou z našich najznámejších a najviditeľnejších slizoviek – najmä pre jej výraznú žltú farbu – je slizovka žĺtková (Fuligo septica). Objavuje sa v máji až októbri najčastejšie na rozpadajúcich sa zhnitých pňoch a kmeňoch stromov, starom lístí, machu, niekedy aj na stonke a listoch zelených rastlín. Častá je v záhradách a parkoch, kde za priaznivých podmienok dokáže osídliť aj mulčovaciu kôru. Darí sa jej počas daždivého počasia a intenzívneho polievania záhonov. Vlhké leto prinieslo jej hojný výskyt aj v smrekovo – jedľových lesoch Tvarožnianskej doliny.

Slizovka žĺtková na zhnitom kmeni porastenom machom (lokalita Tvarožnianska dolina pri obci Tvarožná, fotografované v auguste 2016)

Vyzerá takmer ako  slizovitá praženica; má dokonalú citrónovožltú farbu.  Aj jej bunky sa dokážu spájať do plazmódia, ktoré sa dokáže pri hľadaní potravy pohybovať amébovitým pohybom. Zostarnutím  alebo za nevýhodných suchých podmienok sa plazmódium zmení na krehkú špongiovitú škrupinku – poduškovité aethalium (tejto slizovke sa môže vyvinúť až do 30 cm dĺžky)-, ktoré vytvára výtrusy ako bežné druhy húb.

Slizovka má vysokú odolnosť voči toxicite ťažkých kovov.Odolnosť voči zinku je skutočne jedinečná. Pri výskume tejto schopnosti boli namerané vysoké hodnoty tohto kovu, ktoré by u ostatných organizmov vylučovali toleranciu na tak obrovskú koncentráciu. Mechanizmus jej odolnosti bol rozlúsknutý: slizovka žĺtková obsahuje žlté farbivo fuligorubín, ktorý má schopnosť chelácie, to znamená, že dokáže premieňať ťažké kovy na ich neaktívnu, neškodnú formu.

Výskumom bola dokázaná aj antibiotická aktivita a, v niektorých prípadoch, tiež protirakovinové vlastnosti extraktu zo slizovky.

Slizovka žľtková vo svetlejšom prevedení (lokalita Hradisko v závere Tvarožnianskej doliny, fotografované v júli 2016)

Slizovky sú však predmetom práce vedcov aj v iných oblastiach. Jednoduchým pokusom bola dokázaná schopnosť organizmov prejsť cestičkami labyrintu. Kým človek potrebuje do tejto úlohy zapojiť miliardy neurónov, slizovky na riešení pracujú úplne ináč. Najprv uskutočnia prieskum každej uličky a keď nájdu potravu na druhom konci labyrintu, stiahnu sa zo všetkých, ktoré k nej nevedú. A to sú len jednobunkové organizmy! Ako to dokážu? Slizovky zanechávajú chemické stopy na trasách, ktoré nevedú k potrave. Týmto spôsobom si označujú tzv. slepé uličky tak, že si „zapamätajú“, ktoré už preskúmali. Rovnako dokážu nájsť najkratšiu cestu labyrintom v prípade, že sa potrava skrýva na viacerých miestach a to bez ohľadu na to, aký má cesta tvar. To je niečo pre dopravných inžinierov na riešenie optimálnych dopravných trás!

Ďalšou zaujímavou schopnosťou, ktorou sa slizovky vyznačujú je schopnosť spájania sa. Deje sa to najmä v prípade nedostatku potravy veľmi zaujímavým spôsobom. Jedna bunka začne „informovať“ ostatné o stave núdze vylučovaním istej chemickej látky, ktorá priťahuje ostatné bunky.Tie vylučujú rovnaké substancie a priťahujú ďalšie bunky. Týmto procesom sa dá dokopy obrovská masa buniek a jednobunkový organizmus začne pracovať ako mnohobunkový; bunky začnú medzi sebou spolupracovať. Bunková masa potom dokáže efektívnejšie postupovať za spoločným cieľom, ktorým je získavanie potravy a následne rozmnožovanie. Po čase dôjde k ďalšej zaujímavej premene: bunková masa sa usadí, sploští a začne vypúšťať „výhonky“ – podobné tým rastlinným -, ktoré sú ukončené plodiacimi telieskami plnými výtrusov.„Výhonky“ odumrú a výtrusy sa uvoľnia do prostredia, kde sú roznášané napríklad hmyzom. Podobne fungujú aj „štandardné“ rastliny, ktoré sú však mnohobunkové organizmy s bunkovou špecializáciou. V prípade slizoviek ide o spoločný altruistický prístup, kedy tieto jednobunkové organizmy dokážu pracovať v prospech celku.Pomoc a spolupráca v skupine tak umožní prežitie organizmu ako druhu.

Slizovka žĺtková má svoje miesto aj v mýtoch a legendách európskych národov.  Podľa estónskej sú to zvyšky démonickej bytosti Kratta.  V anglicky hovoriacich krajinách sa slizovka volá sliz psích zvratkov či sliz miešaných vajec. V Nemecku ju nazývajú aj maslom čarodejníc.

Slizovka žĺtková – plodiaca štruktúra (aethalium) (lokalita Hradisko v závere Tvarožnianskej doliny, fotografované v júli 2016)

Od júna do októbra môžeme nájsť na rozpadajúcich sa pňoch, kmeňoch, vetvách ďalšieho zaujímavého zástupcu slizoviek: vlčinku červenú (Lycogala epidendrum). Má typické guľaté plodnice (aethália) oranžovej až tmavočervenej farby, ktoré sa dozrievaním menia na sivohnedé. Mení sa aj vnútorný obsah guličiek: z červenej kašovitej hmoty, podobnej zubnej paste, na sivý výtrusný prach. Traduje sa, že tieto slizovky sú pozostatkom mlieka vlčíc, ktoré im náhodne odkvapkávalo z bradaviek. Odtiaľ pochádza názov vlčinka, jej český ekvivalent vlčí mléko či ruská ľudová verzia volčie vymja (vlčie vemienko). 

Vlčinka červená v štádiu vyvíjajúcej sa plodiacej štruktúry – aethália (lokalita Hradisko v závere Tvarožnianskej doliny, fotografované v júni 2016)

Vlčinka červená na rozpadajúcom sa kmeni rakyty v lokalite Hradisko, fotografované v júni 2016

Na záver slová amerického antropológa JeremyhoNarbyho: „ Keď pozorujeme slizovky ako vyriešili problém labyrintu, ťažko nachádzame slová na pomenovanie tohto javu, pretože naše predstavy o ňom do týchto zistení nezapadajú. Nie je to preto, žeby príroda trpela nedostatkom inteligencie, ale preto, že jej nedostatky vykazujú naše vlastné predstavy.“

Autor textu a fotografií: František Mathia