Najprv trochu hubárskej štatistiky: na svete rastie asi 100 000 druhov húb, ktoré boli štandardne zaznamenané a opísané. Pochopiteľne uvedené počty zďaleka nie sú konečné. Podľa niektorých vedeckých odhadov je ich počet údajne väčší ako 700 000. Nie sú to však len „klasické“ – voľným okom pozorovateľné – organizmy s klobúkom a hlúbikom, ale aj drobné, často mikroskopickej veľkosti bionty. Z tejto skupiny sú najznámejšie kvasnice (pivná, vínna), ktoré človek využíva pri kvasných procesoch, plesne (pleseň šedá spôsobujúca hnilobu jahôd či viniča) či plesne rodov Penicillium a Aspergillus, ktoré sa vyskytujú v domácnostiach na starom chlebe. Z jedného druhu penicília (Penicillium notatum) bolo vyrobené známe antibiotikum penicilín, ktorý sa stal po 2. svetovej vojne jedným z najpoužívanejších liekov sveta. Iné druhy zasa našli ušľachtilé uplatnenie v potravinárskom priemysle pri výrobe syrov (Camembert, Roquefort, Niva).
Pozoruhodnú, a tak trocha tajomnú skupinu tvoria huby, ktoré dokážu vyžarovať svetlo. Odborne tento nevšedný prírodný jav nazývame bioluminiscencia. Od trópov po mierne pásmo bola táto vzácna schopnosť pozorovaná len pri 75 druhoch (aké nízke číslo v porovnaní s celkovým počtom opísaných húb!) prevažne zástupcov pečiarkotvarých húb (to sú tie z lupeňmi pod klobúčikom). Huby tejto nepočetnej skupiny svietiacich druhov nájdeme aj v našom najbližšom okolí – v lesoch Tvarožnianskej doliny a v Levočských dubinách neďaleko obce Hradisko.
Tou najbežnejšou je určite naša stará známa podpňovka (Armillaria). Zelenkavé svetlo vyžaruje len podhubie (mycélium) a koreňom rastlín podobné útvary, ktoré sa volajú rizomorfy.
Rizomorfy podpňovky vytvárajú pod kôrou napadnutých stromov hustú sieť. Foto: František Mathia
Aby tieto časti huby dokázali žiariť je potrebné, aby drevo, na ktorom rastie bolo dostatočne vlhké, nie však premočené(kvôli dostatočnému prístupu kyslíka, ktorý nadmerné množstvo vody obmedzuje). Optimálna teplota pre bioluminiscenciu podpňovky je 25 °C. Svetlo je pozorovateľné ešte pri 1°C, naopak pri teplotách nad 30°C sa stráca.
Svietiace podhubie podpňovky. Foto: Luke T., Flickr.
K najpočetnejšej skupine svietiacich húb patria prilbičky (rod Mycena). Vyžarovať svetlo dokáže viac než 40 druhov týchto drobných zaujímavých húb. V našom okolí sa dajú dva druhy prilbičiek so schopnosťou luminiscencie: prilbička reďkovková (Mycena pura)– rastie na ihličnatom opade v smrekových lesoch
Prilbička reďkovková má svietiace podhubie, rastie najmä v ihličnatých lesoch.
Foto: First-Nature.com
– a jej blízka príbuzná prilbička ružovkastá (Mycena rosea), ktorá je menej častá a nájdeme ju najmä v opadanom bukovom lístí.
Prilbička ružovkastá rastie najmä v listnatých lesoch, v opade bukových a dubových listov. Má svietiace podhubie. Foto: František Mathia
Majú veľa spoločných znakov, pretože obe boli kedysi jedným druhom. Charakterizuje ich intenzívna reďkovková vôňa a chuť, obe majú ružovo sfarbený klobúčik, ktorý však pri p. reďkovkovej môže prechádzať až do tmavofialovej s hnedým odtieňom. Prilbička ružovkastá farbu klobúčika nemení: je ružový stále. Obe rastú približne v tom istom období od júna do novembra, sú jedovaté(obsahujú muskarín-rovnakú látku, akú má muchotrávka červená, aj keď v nízkej koncentrácii). No a to, čo nás teraz najviac zaujíma: ich podhubie dokáže vyžarovať svetlo.
Kvôli úplnosti je potrebné spomenúť ešte dva druhy prilbičiek našich dolín: veľmi hojnú prilbičku obyčajnú (Mycena galericulata), ktorá rastie najmä v máji a júni, a neskôr na jeseň a je jedinou jedlou prilbičkou(kvôli ťažkému rozlíšeniu však neodporúčame zbierať).
Prilbička obyčajná nemá schopnosť luminiscencie. Foto: František Mathia
Druhou je veľmi zaujímavá prilbička šišková (Mycena strobilicola), ktorej život je viazaný výlučne na nahnívajúce smrekové šišky zanorené do pôdy. Patrí medzi najskoršie jarné huby s výskytom už od konca februára.
Prilbička šišková rastie výhradne na nahnitých smrekových šiškách, nedokáže svietiť.Foto: František Mathia
Obe tieto prilbičky však nemajú schopnosť vyžarovania svetla.
Výskumu bioluminiscencie prilbičiek sa intenzívne venovali vedci z univerzity v brazílskom Sao Paule. V lesoch Brazílie objavili nové druhy alebo potvrdili už poznaným hubám schopnosť vyžarovania svetla (prilbička Mycena asterina, M. lucentipes, M. fera …). Huby boli fotografované v poľnom laboratóriu za svetla a v tme s veľmi dlho trvajúcou expozíciou od 20 do 50 minút!
Prilbička Mycena luxaeterna je novobjaveným druhom brazílskych
pralesov. Pri pomenovaní huby sa vedci inšpirovali veršami Mozartovho
Requiem: „Lux aeterna luceat eis … Svetlo večné nech im svieti…“.
Huba je skutočne zdrojom večného svetla. Foto: Cassius V. Stefani,
Chemistry Institute, University of Sao Paulo, Brazília.
Jednou z najznámejšich aj najdokonalejšie preskúmaných svietiacich húb, ktoré rastú v našich lesoch je drevokazná pňovka trpká (Panellus stipticus). Rastie hojne po celý rok predovšetkým na zrezaných pňoch dubov (veľmi hojná je v Levočskej dubine pod Hradiskom).
Pňovka trpká za denného svetla na dubovom pni. Foto: František Mathia
Pňovka je aj najžiarivejšie svietiacou hubou. Jej modrasto-zelené svetielkovanie sa dá pozorovať už krátko po západe slnka, pričom na dreve vytvára takmer vianočnú svetelnú dekoráciu. Najlepšia viditeľnosť svetla je údajne krátko pred búrkou. Vzhľadom na ľahkosť kultivácie a zaručený úspech svietenia je huba predávaná v kultivačnom sete, ktorý umožňuje luniniscenciu pozorovať aj v domácich podmienkach.
Nádoba, v ktorej sa predáva naočkované podhubie pňovky.
Zdroj: www.vistamushrooms.com
Svietiaca pňovka trpká.
Foto: Wikimedia Commons
A aký je princíp svietenia? Huby, ktoré to dokážu obsahujú obsahujú látku, ktorá sa volá luciferín. Mimochodom, ak tento názov pripomína čitateľovi vládcu pekla, je na správnej adrese. Lucifer je ten, ktorý prináša svetlo (z latinčiny lux=svetlo, ferre=niesť). Kresťanská tradícia urobila z Lucifera padlého anjela, ktorý stratil svoju slávu rannej hviezdy. Lucifer teda dal meno luciferínu. K vzniku svetla je potrebný kyslík a ďalšia luciferovská prísada – enzým luciferáza, bez ktorej by reakcia luciferínu s kyslíkom neprebehla. Výsledkom tejto reakcie je vyžarovanie svetla, ktoré má vo všetkých prípadoch luminiscencie húb modrasto-zelenú farbu. Len pre zaujímavosť, na rovnakom princípe pracuje aj svätojánska muška.
A prečo vlastne huby svietia? Všetko súvisí so zachovaním druhu, s rozmnožovaním. Svietiace huby dokážu prilákať väčšie a rozmanitejšie množstvo hmyzu, ktorý sa postará o šírenie spór po okolí.
Bioluminiscencia húb je odveký, záhadný a zriedka pozorovateľný prírodný fenomén. Príroda akoby si chránila toto veľkolepé mysteriózne divadlo noci.
Nuž, chvála svetlu, že ho máme aj v tejto tajomnej podobe…
Celá debata | RSS tejto debaty