prosilva

Tajomná mandragora, krásu i smrť prinášajúci  ľuľkovec, halucinogénny durman či čarodejný blen, ale aj významné agrokomodity: rajčiaky, papriky, baklažány, zemiaky, ba dokonca populárna petúnia, chutné a zdravé goji, to všetko a ešte ďaleko viac tvorí početnú čeľaď ľuľkovitých (lat.: Solanaceae) rastlín našej flóry. V latinskom názve tejto skupiny cítiť dych slnka (Solanaceae – sol – slnko), snáď kvôli tvaru a farbe (biela, žltá) kvetov niektorých druhov. Naopak, anglické Nightshade (tieň noci) a nemecké Nachtschatten možno súvisia s túžbou niektorých druhov rásť v tieni, ale skôr sa v týchto názvoch odráža  tmavé (väčšinou čierne) sfarbenie plodov. Pravda však môže byť úplne inde: väčšina ľuľkovitých obsahuje prudko jedovaté alkaloidy, ktoré pri ich požití môžu spôsobiť ťažkú otravu, halucinácie (zatemnenie mysle) aj smrť.

Smrtiaci dych noci, pekná pani, krásavica, čierna čerešňa (pre podobnosť plodov s čerešňou vtáčou) – to všetko sú názvy jednej z najjedovatejších rastlín Európy, ktorá sa na Slovensku volá ľuľkovec zlomocný (Atropa belladonna). Za zmienku určite stoja aj ruské ľudové názvy, v ktorých sa ukrývajú negatívne vlastnosti tejto rastliny: bešenica – šialená rastlina, ktorá môže po požití vyvolať stavy pomätenosti, či uspávajúca  alebo omamujúca bylina. Rastlina je na východnom Slovensku veľmi dobre známa aj pod názvom nadraguľa (prevzaté z maďarčiny).

Ľuľkovec zlomocný – detail kvetu

Zaujímavý je aj pôvod latinského názvu rastliny. Rodové meno – atropa – dala rastline sudička Atropos z gréckej mytológie. Tá bola najstaršou z troch osudových bohýň.  Atropos prinášala neodvrátiteľnú smrť,  Klotho spriadala priadzu života, život začínala, a sudička Lachesis život merala alebo prideľovala jeho dĺžku.  Spoločne sa sudičky volali Moiry (Tie, ktoré prideľujú) . Starí Gréci zobrazovali  Atropos s desivými nožnicami, ktorými prestrihuje niť života. Niečo na spôsob našich rozprávkových sudičiek, len v dramatickejšom prevedení. Aj tieto mytologické reálie prenesené na ľuľkovec naznačujú akou nebezpečne toxickou táto rastlina dokáže byť.

Ako nečakaný protipól rodovému názvu vyčnieva latinské druhové meno, ktoré znie poetickejšie a prináša aj radosť zo života – belladonna . Má príjemnejší pôvod: pochádza z taliančiny a znamená pekná pani. Názov je poctou krásnym Taliankam, ktoré si v minulosti z bobúľ ľuľkovca pripravovali líčidlo alebo ich šťavu vstrekovali priamo do očí, aby sa im zväčšili zreničky a dostali vášnivý ohnivý výraz.

Ľuľkovec je statnou, rozkonárenou rastlinou, ktorá dokáže narásť až do 130 cm. Rastie od pahorkatín až do horského pásma najmä na rúbaniskách a v presvetlených bukových lesoch. Kvitne pomerne neskoro: od konca júna do polovice augusta. Plodmi sú čierne, čerešne pripomínajúce, bobule, ktoré lákajú najmä deti. Nemajú odpudivú chuť ani vôňu ako niektoré iné bobule. Pozor! Sú mimoriadne jedovaté, tri bobule údajne dokážu zabiť dieťa, 10 bobúľ dospelého človeka! Otrava sa prejavuje suchom v ústach a pálivou horúčkou v hrdle, závratmi, nejasným a zmäteným pohľadom, rozšírenými a nepohyblivými zreničkami, delíriom, bezvedomím, vyrážkami podobnými šarlachu a príležitostne bolestivým močením. Známy sú prípady otravy vojakov ľuľkovcom počas napoleonskej bitky pri Drážďanoch, ktoré vo svojom diele opísal francúzsky chemik a toxikológ Mathieu Orfila (1787 – 1853), zakladateľ modernej vedeckej toxikológie.  Väčšina otrávených vojakov skončila v stave delíria, mnohí stratili hlas, niektorí sa vyjadrovali zmätočne, nekoordinovane pohybovali rukami a prstami, niektorí dočasne oslepli a u všetkých došlo k rozšíreniu zreničiek.

Celá rastlina obsahuje veľmi jedovaté alkaloidy: hyoscyamín, atropín, skopolamín, …, preto  nepatrí do rúk ľudových liečiteľov ani amatérskych zberačov bylín.

Lieky vyrábané z ľuľkovca sa využívali pri nervových chorobách, ako utišujúci prostriedok  a proti čiernemu kašľu a astme.

K ľuľkovitým rastlinám patrí aj známa bylina čarodejníc blen čierny (Hyoscyamus niger). Traduje sa že masť vyrobená z blenu umožňuje čarodejniciam lietať či privodiť dážď alebo sucho. Od nepamäti bola rastlina využívaná na magické účely, predovšetkým k navodeniu stavu tranzu. Obsahuje rovnaké, prudko  jedovaté látky – alkaloidy – ako ľuľkovec:  hyoscyamín, atropín, skopolamín. Známy bol aj účinok blenu na mozog (rastlina má halucinogénne účinky), ktorý sa prejavuje tým, že človek stráca schopnosť ovládať svoje myšlienky, má povznášajúcu náladu a prizná sa aj k činom, ktoré nespáchal.

Blen čierny – detail kvetu

V minulosti sa využíval – podobne ako ópium získavané z nezrelých makovíc- ako veľmi cenené narkotikum.Názvy blen, blín v češtine, belena v ruštine, beléndek v maďarčine, beleňo v španielčine pochádzajú od mena keltského boha Belena, ktorý dozeral nad liečením a uzdravovaním.  V staroveku sa rastlina volala aj apollinaris podľa boha Apolóna, ktorý mal na starosti rovnako liečenie a uzdravovanie.   

Blen čierny

Blen sa v malom množstve  pridával aj do piva a medoviny na získanie lepšej chuti nápoja. V súčasnosti sa lieky z blenu používajú najmä na liečenie neuropsychických chorôb.

Blen čierny – skupina

Blen rastie najmä v blízkosti vidieckych sídiel, na rumoviskách, okrajoch ciest najmä v polohách do 600 m nad morom. Obľubuje najmä na živiny bohatšie pozemky s poľnohospodárskou činnosťou s vyšším obsahom dusíka.

Ľuľky patria do spoločnej rodiny s ľuľkovcom aj blenom. Ľuľok sladkohorký (Solanum dulcamara) a ľuľok čierny(Solanum nigrum) rastú najmä na zanedbaných rumoviskách, v kroviskách, záhradách, v blízkosti hnojísk, v priekopách, na poliach. Kým ľ. čierny je jednoročnou bylinou s plodmi v tvare čiernych bobúľ (odtiaľ pochádza druhový názov čierny = nigrum), ľ.sladkohorký je poloker s naspodku drevnatejúcimi stonkami a červenými plodmi vajcovitého tvaru (druhový názov je odvodený z horko – sladkej chuti plodov), ktorý dokáže narásť až do 2 m. Pekný vzhľad plodov môže lákať najmä deti. Pôvodne rastie na vlhkejších miestach, často v spoločností jelší, vŕb a topoľov odkiaľ druhotne preniká na miesta spomínané v predošlých vetách. O jedovatosti týchto rastlín sa dodnes vedú spory. Niektorí toxikológovia považovali ľuľky za smrteľne jedovaté, iní za takmer neškodné. Z histórie sú však doložené otravy, ktoré sa na postihnutých prejavovali rozšírením zreníc, kŕčmi v nohách a rukách, neschopnosťou rozprávať, opuchom jazyka, spomalením až prerušovaním pulzu, studeným potom a trasením končatín.  Známy je aj prípad mladíka, ktorý pocítil narkotické účinky ľuľka sladkohorkého po nosení čerstvej byliny za klobúkom. V medicíne sa rastlina používala pri liečení skrofulózy (krčná forma tuberkulózy), dny, chronického reumatizmu. Toxikológ Bourgogne dokázal silnú jedovatosť ľuľka čierneho pre ovce. Naopak iný vedec, Dunal, dal zrelé bobule zvieratám, ba dokonca vyskúšal ich aj sám bez toho, aby pozoroval ich negatívne účinky.

Ľuľok sladkohorký (veľmi pekný názov má rastlina v češtine: potměchuť) je prastarou magickou a čarodejníckou rastlinou. Zväzok bobúľ zavesený na krku slúžil ako talizman alebo amulet: liečil závraty a zaháňal zlo. Rastlina pod vankúšom pomáhala zabudnúť na nešťastnú lásku. Vetvičky na dverách nepriateľa slúžili ako čarodejný prostriedok pomsty.

Obidva druhy obsahujú jedovatý alkaloid solanín.

Ľuľok čierny je uvedený aj na stránke Ministerstva zdravotníctva SR ako prírodný zdroj látok s halucinogénnymi účinkami (rovnako ako ľuľkovec, blen, durman).

Durman obyčajný (Datura stramonium) je ďalšou, mimoriadne nebezpečnou rastlinou z veľkej rodiny ľuľkovitých. Rastie na poliach, medziach, popri cestách, v záhradách, v blízkosti hnojísk a smetísk na pôdach vysokým obsahom dusíka. Celá rastlina je prudko jedovatá! Obsahuje tropanové alkaloidy, ktoré nachádzame aj pri ostatných jedovatých ľuľkovitých rastlinách: hyoscyamín, atropín, skopolamín, skopolín.

Durman obyčajný – detail kvetu

Durman má typické, zvyčajne biele, kvety zvoncovitého tvaru (odtiaľ ľudové názvy čertova trúba, pekelné zvonce), ktoré sa po odkvitnutí zmenia na ježaté, tŕňmi porastené, vajcovité tobolky so semenami, ktoré sú obzvlášť prudko jedovaté (čertova uhorka, tŕňové jablko, cigánske(svinské) jablko, ježkova palica).

Durman obyčajný – detail plodu

Rastlinná droga sa používala pri liečení bronchiálnej astmy vdychovaním dymu zo spaľovaných listov alebo ich fajčením. Durman sa používa na výrobu liečiv, ktoré ovplyvňujú nervový systém (rôzne prejavy Parkinsonovej choroby) a tiež ako prostriedok proti kŕčom (tráviace ústrojenstvo, močovo- pohlavný systém).

Durman obyčajný – habitus rastliny s listami a kvetmi

Rastlina má silné narkotické a halucinogénne účinky. Otrava sa môže prejaviť počiatočnou veselosťou, chuťou tancovať, spievať, skákať, neskôr kŕčmi a ochromením končatín a napokon delíriom a bezvedomím s fatálnym koncom.

Naše príbehy o krásnych, liečivých, nebezpečných a jedovatých rastlinách sú na konci. Putovali sme za nimi od skorej jari do jesene. Spoločne si ich môžeme oživiť na stránkach nášho blogu. Určite sme ich nespoznali všetky. V objavoch a obdive výtvorov pani Flóry budeme pokračovať ďalej. Krásne leto je pred nami …

Autor článku a fotografií: František Mathia