prosilva

Pár slov z dávnej histórie

Keď aténsky súd odsúdil starogréckeho filozofa Sokrata na trest smrti za bohorúhačstvo a kazenie mládeže, jeho životnú púť zavŕšil odvar z jedovatého bolehlavu ako prostriedok dávnej exekúcie.  Písal sa rok 399 pred Kristom.

Bolehlav škvrnitý

Smrtiace účinky rastlinných jedov však ľudstvo poznalo už dávno predtým. Egyptský faraón Narmer – zjednotiteľ Horného a Dolného Egypta – zistil, že kôstky broskýň, čerešní, marhúľ, mandlí, ba dokonca semienka jabĺk obsahujú jedovatú substanciu, ktorú moderná veda nazvala kyanidom. A dokonca smrteľný potenciál bolehlavu bol opísaný už v Ebersovom papyruse (egyptský medicínsky papyrus z obdobia 1550 pred Kristom).

Smrtiaci bolehlav

Statná, asi 2 m vysoká, bylina z čeľade  mrkvovitých – bolehlav škvrnitý (Conium maculatum) – nie je v prírode ničím mimoriadnym. Vyskytuje sa často v blízkosti ľudských obydlí, na rumoviskách, v kroviskách, priekopách. Typickým znakom rastliny je ryhovaná, dutá stonka s červenými škvrnami.

Bolehlav škvrnitý – detail stonky a listovej pošvy, na stonke výrazné červenofialové škvrny

Rastlina obsahuje jedovaté alkaloidy (najmä koniín) s podobnými účinkami ako indiánske jedy, ktorými sa namáčali hroty šípov na ochromenie a usmrtenie koristi (kurare).  Najväčšiu koncentráciu nebezpečných látok ukrývajú semená – vajcovité dvojnažky – charakteristické pre všetky mrkvovité rastliny (mrkva, petržlen, koriander, rasca, angelika, boľševník, …). Drogy získané z bolehlavu sa používali v minulosti  ako upokojujúce prostriedky pri duševných chorobách, astme, silnom kašli. Z alkaloidu koniínu sa vyrábali čapíky na tlmenie silných bolestí pri ochoreniach prostaty. Smrteľný účinok bolehlavu využila aj spisovateľka Agatha Christie vo svojej poirotovskej detektívke Päť malých prasiatok.

Bolehlav škvrnitý – detail kvetov

(Trochu) nebezpeční poslovia jari a skorého leta

Tak ako oplývajú nežnou krásou, dokážu byť aj nebezpečné. Obľúbené snežienky (Galanthus nivalis) lákajú na prvé jarné vychádzky. Pre svoju jedinečnosť priťahujú pozornosť najmä detí. Hlavne jej cibuľky však hromadia alkaloidy (galantamín), ktoré môžu spôsobiť zdravotné problémy (vracanie, hnačky). Majú však aj farmaceutický význam: v niektorých krajinách sú základom liekov proti Parkinsonovej či Alzheimerovej chorobe. Galantamín je súčasťou mnohých liekov s psychoaktívnymi vlastnosťami, ktorých úlohou je zlepšovať pamäťové a poznávacie schopnosti mozgu.

Snežienka jarná

Bleduľa jarná (Leucojum vernum) je vzácnejšou východoslovenskou príbuznou snežienky. Najpočetnejšie sa vyskytuje v Národnej prírodnej rezervácii Jovsianska hrabina pri Zemplínskej šírave na južnom úpätí Vihorlatu. Listy a najmä cibuľa rastliny obsahujú jedovaté alkaloidy (lykorín), ktoré sú predmetom medicínskeho výskumu. Bleduľa je prísne chráneným a ohrozeným druhom. Jej spoločenská hodnota bola určená na 69 €.

Lesný „orgován“ lykovec jedovatý (Daphne mezereum) rozkvitá už vo februári zväčša v listnatých lesoch. Drobný krík s  ružovofialovými voňavými kvetmi dostal meno podľa nymfy Dafné z gréckej mytológie, ktorú boh Apolón premenil na vavrínový krík. Listy lykovca sa podobajú práve na tie vavrínové. Druhové meno – mezereum – bolo pravdepodobne odvodené s perzského jazyka ( mazeriyn – zabíjať). Ker sa v niektorých krajinách ľudovo nazýva aj jedovatý vavrín.

Lykovec jedovatý

Intenzívne vdychovanie vône kvetov môže spôsobiť bolesti hlavy a závraty. Po odkvitnutí sa objavujú výhonky s listami a zelené bobule, ktoré sa dozrievaním menia na ríbezľovočervené. Celá rastlina, výhonky aj bobule sú prudko jedovaté. Obsahuje jedovatú živicu mezereín. V minulosti sa usušená kôra lykovca používala na liečbu kožných ochorení, vredov a rán.

Lievikovité ružovofialové šafrány jarné (Crocus vernus) sú pozdravom doznievajúcej zimy. Často ich nájdeme na vlhkých podhorských lúkach vo veľkých impozantných skupinách predierajúcich sa topiacim snehom. Napriek ich kulinárskemu využitiu (najdrahšie korenie sveta), sú jedovaté. Najmä blizny

-vrcholová časť samičích pohlavných orgánov- kvetov, z ktorých sa korenie vyrába, môžu pri nadmernom užívaní spôsobiť zdravotné problémy a pri súhre určitých okolnosti aj smrť (aj v prípade nášho šafránu).

Šafrán jarný

Predávaná prírodná pochutina by mala pochádzať zo šľachtenej odrody rastliny šafránu siateho (Crocus sativus). Na získanie jedného kilogramu korenia, ktorý stojí až 7 000 €,  je údajne potrebných až 100 000 kvetov. V stredomorských regiónoch je súčasťou rybacích a ryžových pokrmov. Využíva sa v arabskej, indickej, čínskej aj latinskoamerickej kuchyni.V Británii sa údajne pestuje len na jedinej farme, ktorej polohu nikto nepozná. Pôvodne sa vyskytoval len v indickom Kašmíre (Kašmírska kotlina). Najväčším producentom koreniny je v súčasnosti Irán. Liečivú moc šafránu poznali už starí Egypťania, ktorí ho využívali ako afrodiziakum (povzbudzujúce sexuálnu výkonnosť) a na celkové posilnenie organizmu (tonikum).

Chochlačka dutá

Pôsobivé chochlačky – chochlačka dutá (Corydalis cava) a plná (Corydalis solida) rozkvitajú v listnatých lesoch už koncom marca. Sú typické bledočervenými až fialovými kvetmi ukončenými dlhou ostrohou. Obsahujú alkaloid bulbokapnín, ktorý blokuje činnosť priečne pruhovanej svaloviny.

Chochlačka plná

Na základe tejto schopnosti drogy boli experimentálne vyvinuté lieky na potlačenie svalového trasu pri Parkinsonovej chorobe a liečení závratov a rôznych nervových porúch (nekontrolované pohyby očí). Americký psychiater Robert Heath experimentálne skúšal bulbokapnín na väzňoch v štáte Louisiana na vyvolanie celkovej strnulosti, ktorá mala viesť k vynúteniu poslušnosti. Z chochlačky boli zaznamenané otravy oviec a dobytka.

Chochlačka dutá – detail kvetu

Jedovaté dcéry vetrov, vytvárajúce v listnatých lesoch súvisle biele a žlté koberce, veternice – veternica hájna (Anemone nemorosa) a veternica iskerníkovitá (Anemone ranunculoides) – dostali meno podľa bohov vetrov, ktorí sa spoločne volali Anemoi. Tieto nádherné trvalky sa objavujú už koncom marca, začiatkom apríla. Patria do čeľade iskerníkovitých (Ranunculaceae). Tá je typická  vysokým obsahom jedovatých alebo nebezpečných substancií.

Veternica hájna

Veternica hájna – kvet

Hlavnou toxickou látkou veterníc je toxín protoanemonín, ktorý sa nachádza v takmer všetkých iskerníkovitých rastlinách. Otrava sa prejavuje vracaním, bolesťami tráviaceho ústrojenstva, hnačkami, zápalmi obličiek a pečene. Dotyk s rastlinou môže spôsobiť podráždenie kože a slizníc, pri kontakte s očami zápal spojiviek. Napriek týmto negatívam sú veternice aj obľúbenými rastlinami, ktoré si vo forme vyšľachtených kultivarov našli svoje miesto v okrasných záhradách.

Veternica iskerníkovitá

Blyskáč jarný (Ficaria verna) kvitne už v marci na vlhkých, tienistých, dočasne zaplavovaných miestach. Bežný je v dubovom a bukovom vegetačnom stupni, ale siaha až do pásma smrečín a kosodreviny. V minulosti sa čerstvé listy a koreň používali na liečbu hemoroidov. Čerstvá vňať a listy slúžila aj ako zdroj vitamínu C.

Blyskáč jarný

Odtiaľ je odvodený aj nemecký názov rastliny Scharbockskraut – skorbutová bylina. Tak ako ostatné iskerníkovité aj blyskáč obsahuje jedovatý toxín spomínaný pri veterniciach – protoanemonín. Kontakt s poškodenými alebo rozdrvenými listami môže spôsobiť svrbenie, sčervenanie a zápaly kože a slizníc. Požitie toxínu sa môže prejaviť nevoľnosťou, vracaním, závratmi, kŕčami. Vyskytli sa aj prípady akútnej hepatitídy a žltačky. Rastlina je jedovatá aj pre pasúci sa dobytok a ovce.

Záružlie močiarne (Caltha palustris) je v porovnaní s príbuzným blyskáčom statnejšou bylinou.

Záružlie močiarne – kvety a plody

Má veľké srdcovité a obličkovité listy. Aj kvety sú väčšie, výraznejšie žltkovožlté. V českom názve blatouch bahenní sú ukryté obľúbené lokality výskytu tejto rastliny. Rastie na mokradiach, prameniskách, popri potokoch. Na rozdiel od blyskáča obľubuje výslnné stanovištia, kvitnúť začína asi tri týždne neskôr. Záružlie je výrazným zjavom jarnej flóry. Svojimi kvetmi, hustotou porastu, miestom výskytu priťahuje pozornosť návštevníkov prírody, najmä detí. Rovnako ako blyskáč či veternice obsahuje jedovaté látky iskerníkovitých, kontakt môže spôsobiť zápaly kože a slizníc, požitie kŕče, pálenie v hrdle, vracanie, hnačku, závraty a mdloby.

Záružlie močiarne so žltohlavom

Lipkavec marinkový (Galium odoratum), známy viac pod starším názvom marinka voňavá, s príjemnou vôňou po kumaríne (produkt kumarínového glykozidu) rastie najmä v bukových a jedľových spoločenstvách. Je rastlinným indikátorom kvalitných lesných pôd.  Táto skutočnosť sa odrazila aj v nemeckom názve rastliny – Waldmeister (lesný majster).

Lipkavec marinkový

Marinka bola liečivou rastlinou stredoveku. Benediktínsky mnísi pripravovali z byliny voňavý nápoj. Nemecký botanik Hieronymus Bock ju vo svojom herbári z roku 1539 odporúčal na prípravu tzv. májového nápoja (Vinum asperulae). Rastlina pôsobí močopudne, používala sa pri chorobách pečene, proti kŕčom a zápalom. Jej upokojujúce vlastnosti viedli k využitiu pri nervovej podráždenosti a nespavosti (sedatívum). V slabej prísade sa marinka využíva na aromatizáciu čaju a tabaku, tvorí aj zložku niektorých aromatických liehovín (brandy), želatín, džemov či zmrzlín. Sirup z marinky je súčasťou známeho nemeckého piva Berliner Weisse.  Napriek svojim historickým pozitívam má však rastlina pri vyšších dávkach a dlhodobom používaní  nepriaznivé vedľajšie účinky: vyvoláva bolesti hlavy, závraty, vracanie, spavosť, dokonca môže spôsobiť ochrnutie dýchacieho centra. Zasahuje aj do procesu zrážanlivosti krvi.

                                                                                   Lipkavec marinkový – porast

Tieňomilná trvalka zimozeleň menšia (Vinca minor) je aj obľúbenou okrasnou rastlinou záhrad. Je typická vždyzelenými kožovitými listami a modrými až fialovými lievikovitými kvetmi. Je starou liečivou rastlinou, ktorá sa využíva na zníženie krvného tlaku (hypotonikum) a, v menšej miere, na zníženie hladiny cukru (antidiabetikum), tiež proti hnačkám, krvácaniam a ako močopudný prostriedok. Lieky vyrobené z alkaloidov zimozelene (najmä vinkamín) našli svoje uplatnenie pri liečení nádorových ochorení (Hodgkinova choroba) a leukémie (nádorové bujnenie bielych krviniek).

Zimozeleň menšia

Blízka príbuzná našej zimozelene madagaskarská zimozeleň ružová (Vinca rosea, syn. Catharanthus roseus) našla široké uplatnenie najmä pri liečení niektorých detských foriem nádorových ochorení. Všetci zástupcovia zimozeleňovitých rastlín sú jedovaté. Aplikácia prípravkov patrí výlučne do rúk lekára.

Mimoriadne obľúbené konvalinky – konvalinka voňavá (Convallaria majalis) –, so strapcami bielych voňavých kvetov, rastú v polotieni prevažne listnatých lesov. Svoje miesto si našla aj v okrasných záhradkách. Kvety sa po odkvitnutí menia na lákavé červené bobule, ktoré môžu spôsobiť vážne zdravotné problémy, ba až smrť.

Konvalinka voňavá

Konvalinka je  starou liečivou rastlinou, ktorá sa používala na liečenie srdcových problémov, posilňovala zmysly a mozog. Obsahuje srdcové glykozidy, ktoré ovplyvňujú sťahovanie srdcového svalu (napr.: konvalatoxol, pri sušení vzniká konvalatoxín).

Sušené kvety sú zložkou šnupavých tabakov, využívajú sa aj v parfumérii.

Celá rastlina je jedovatá, rovnako ako voda vo váze, v ktorej boli konvalinky.

Konvalinka voňavá

Bežný rastlinný druh sutín, múrov, záhrad, rumovísk, krovísk, parkov, lesov  lastovičník väčší (Chelidonium majus) si našiel svoje miesto v medicíne už v stredoveku, kedy bol odporúčaný pri liečení žltačky a očných chorobách. Na konci 19. a začiatku 20. storočia boli skúmané protirakovinové účinky rastliny, pričom sa zistili jej cytostatické účinky (zastavujú rast nádorových buniek). Tieto zistenia viedli k oprávnenosti jej použitia napr. na likvidáciu bradavíc.

Lastovičník väčší – porast

Z lastovičníka sa podarilo izolovať približne 20 alkaloidov (príbuzní ópiovým alkaloidom maku), z ktorých najznámejší predstavuje chelidonín, ktorý má analgetické (tlmí alebo potláča bolesť) a sedatívne (upokojujúce) účinky. Šťava lastovičníka – žltooranžové mlieko – má silné leptavé účinky najmä na oči, dokáže poleptať očnú rohovku a citlivým osobám môže spôsobiť aj kožné problémy.

Lastovičník väčší – detail kvetu

V žiadnom prípade sa túto rastlinu kvôli jej jedovatosti neodporúča ochutnávať.  Latinský odborný názov lastovičníka bol pravdepodobne odvodený z gréckeho chelidóni – lastovička, čo súvisí so začiatkom jeho kvitnutia s príletom lastovičiek.

Vzor dokonalej rastlinnej symetrie vranovec štvorlistý (Paris quadrifolia), známy aj pod starším menom vranie oko, obýva vlhké tienisté miesta najmä listnatých lesov. Rastlina upúta jemnými, nezvyčajne súmernými žltozelenými kvetmi, ktoré kraľujú štvorici širokých listov umiestnenými na vrchole stonky.

Vranovec štvorlistý

Plodom je tmavá guľatá, jedovatá bobuľa, ktorá trochu pripomína veľkú čučoriedku.  Aj keď riziko zámeny je malé (odporná chuť a zápach), je potrebné na jej nebezpečenstvo upozorniť najmä deti.

Vranovec štvorlistý – plod

Pre otravu sú typické úzke zrenice, hnačka, dráždenie obličiek. Hlavnými jedovatými substanciami rastliny sú saponíny paridín a paristyfnín – prudké jedy, ktoré sa v tráviacej sústave zle vstrebávajú. O lekárskom využití vranieho oka sa zmieňuje už taliansky botanik Matthioli v komentároch k 5-zväzkovej Dioskoridovej práci o rastlinách a liečivách, ktoré sa dajú z nich získať – De Materia Medica. Rastlina sa spomína aj v diele anglického botanika a liečiteľa Johna Gerarda ako protilátka pri otravách arzénom a ortuťou. Vranie oko sa v minulosti využívalo aj ako protizápalový prostriedok (napr. zapálené rany) a proti bolestiam hlavy. V súčasnosti je súčasťou mnohých homeopatických liečiv.

Vranovec štvorlistý – symetria kvetu

Pokračovanie nabudúce.