Objavovanie zimných húb

25. novembra 2017 22:21, Prečítané 7 118x, František Mathia, Príroda a krajina

Farebná symfónia jesene doznieva. Príroda si splnila odvekú úlohu starostlivej Matky a ukladá sa k odpočinku. Hmla, dážď, vietor, tma vyhrávajú svoj nikdy nekončiaci súboj so slnkom. Jeseň vrcholí. Končí november – mesiac opradený legendami, mýtmi, poverami. Zdá sa, že pomaly všetko utícha a nič živé nás nemôže prekvapiť. November je však čarovný mesiac. Stále má svoju silu. Zástupcovia zaujímavej ríše húb ju dokážu dokonale využiť. Tí „klasickí“ s klobúčikom a hlúbikom, aj tí s bizarnejším tvarom, ktorých by sme s veľkým váhaním zaradili do tejto ríše. Nuž, poďme sa pozrieť, čo sa deje v našich hubárskych záhradkách a koho v nich môžeme stretnúť.

Huba ako kyjak

V opadanom lístí je takmer neviditeľná. Jej medovohnedá farba dokonale splýva najmä s bukovým opadom, ktorý mimoriadne obľubuje. Nemá typický klobúčik ani hlúbik. Vyzerá ako zmenšenina bejzbalovej pálky či kyjaku: je štíhla, na vrchu plynule prechádzajúca do rozširujúcej sa „hlavičky“, ktorá je výtrusovou základňou nového života. Veru tak, kyjovka rúrkovitá (Macrotyphula fistulosa), je naozaj zaujímavým zjavom našej jesenno – zimnej mykoflóry.

Kyjovka rúrkovitá

Jej „tykadlá“ vykúkajú zo zeme akoby vykonávali terénny prieskum prežitia. Objavujú sa v septembri, za priaznivých podmienok ich môžeme nájsť ešte v decembri. Kyjovka sa nezbiera – nie je jedlá -, ale určite stojí za povšimnutie.

Kyjovka rúrkovitá

Lieviky a trúbky

Čierne kuriatko, lievikovité kuriatko, čierna trúbka, trúbka mŕtvych (podľa legendy na tejto hube hrali ako na trúbke mŕtvi v podzemí), roh hojnosti – to všetko sú názvy veľmi obľúbenej a pomerne hojnej jesennej huby lievika trúbkovitého (Craterellus cornucopioides). Jej latinský rodový názov pochádza zo starej gréčtiny zo slova kráter, čo bola nádoba určená na miešanie vína a vody, na ktorú sa huba nápadne podobala. Druhové meno cornucopioides je odvodené z latinského cornucopia (cornu copiae), čo znamená roh hojnosti.

Lievik trúbkovitý

Plodnice lievika rastú najmä na jeseň v listnatých lesoch. Žije v symbióze s bukmi, preto ho nájdeme práve pod nimi. Má pomerne nevábny vzhľad a tvar – staršia huba vyzerá ako roztrhaná sivohnedá alebo čierna handra. Je však jedlá a chutná. Na kuchynské použitie sa zvyčajne suší, rozdrví na prášok a používa ako korenina na prichutenie jedál.

Lievik trúbkovitý

Ak sú domovom lievika trúbkovitého prevažne listnaté bukové lesy, v ihličnatých smrečinách a jedlinách môžeme v tomto období natrafiť na jeho blízkeho príbuzného – lievik žltohnedý – predtým aj kuriatko žltohnedé – (Craterellus lutescens).

Lievik žltohnedý

Rastie v skupinách, často v trsoch. Má typický oranžovožltý hlúbik a hnedý, v starobe vlnitý, klobúčik, pod ktorým sa vytvárajú lišty (nie lupene). Tie sú dôležitým rozpoznávacím znakom všetkých kuriatok ( napr. pri porovnaní s podobnou, ale nejedlou líškou oranžovou, ktorá má lupene).

Lievik žltohnedý – detail líšt a hlúbika

Lieviky žltohnedé začínajú rásť o čosi skôr ako ich trúbkovití príbuzní. Mladé plodnice sú jedlé a chutné.

Huby rastúce na dreve – významné liečivky

Na kmeňoch listnatých drevín rastú v tomto období výrazné trsy hlivy ustricovitej (Pleurotus ostreatus). O jej blahodárnom účinku na zdravie človeka napísali vedci množstvo štúdií. Druhy rodu hliva sú bohaté na obsah proteínov, minerálov (P, Ca, Fe, K, a Na) a vitamínov (tiamín, riboflavín, kyselina listová, niacín).

Hliva ustricovitá v bútľavom kmeni lipy

V štúdiách sa zdôrazňuje ich liečebná hodnota pri liečení cukrovky a rakoviny. Hlivy obsahujú metabolity, ktoré majú protinádorové, antigenotoxické, antioxidačné, antimikrobiálne a antivírové účinky. Obsahujú látky, ktoré znižujú krvný tlak, hladinu cukru v krvi a látky proti zrážaniu krv.

Na dreve listnáčov (zväčša mäkkých – topoľ, vŕba) rastú trsy chutnej plamienky zimnej (Flammulina velutipes). Je typickou zimnou hubou, ktorá rastie v od novembra do marca. Dá sa ľahko určiť podľa tmavého zamatového hlúbika (preto niekdajší názov plamienka zamatovohlúbiková) a výrazných slizkých klobúčikov oranžovohnedej farby. V ázijských krajinách (Japonsko, Čína, Južná Korea, Taiwan) je aj obľúbenou pestovanou hubou. Japonci dali hube meno Enokitake a pod týmto názvom ju exportujú do celého sveta.

Plamienka zimná na pni rakyty

Plamienka je typickou polievkovou a omáčkovou hubou. Klinické štúdie preukázali aj jej pozitívny vplyv na zdravie človeka: obsahové látky huby stimulujú imunitný systém, znižujú krvný tlak a hladinu cholesterolu. Obsahuje glukány a glykoproteiny, laboratórne a klinicky boli preukázané aj jej protinádorové a antibiotické účinky. Dokonca potláčala enzým dôležitý na replikáciu HIV vírusu, ktorý spôsobuje AIDS.

Na kmeňoch a konároch briez rastú v tomto období hnedé plodnice brezovníka obyčajného (Piptoporus betulinus). Typickým tvarom, zafarbením a výskytom viazaným prakticky na jednu drevinu sa dajú veľmi ľahko odlíšiť od ostatných podobných drevokazných húb.

Mladé plodnice brezovníka na konári brezy

Liečivá sila brezovníka sa využívala už v dávnej minulosti. Bol obľúbeným prostriedkom na boj proti parazitom v tráviacej sústave. Čaj pripravený z huby upokojoval nervy, potláčal únavu a navracal energiu. Jedným z jej najdôležitejších zdraviu prospešných účinkov je posilňovanie imunity. Preukázané boli aj antiseptické účinky – prášok z huby liečil rany a bol prevenciou proti infekcii. Laboratórne boli dokázané protizápalové a antibakteriálne vlastnosti brezovníka – zničil populáciu baktérií Escherichia coli, Bacillus subtilis. V štúdii z roku 1979 bola potvrdená v hube prítomnosť nukleovej kyseliny so schopnosťou potlačenia aktivity vírusu encefalitídy (antivírusové účinky). Pri pokusoch na zvieratách vedci dokázali, že brezovníkové polysacharidy majú protirakovinové účinky.

Parohatá hubka

Patria medzi prvých kolonizátorov mŕtveho dreva. Sú pozoruhodné svojim spôsobom života, premenlivým sfarbením a nápadným tvarom. Drevnatec parohatý (Xylaria hypoxylon) sa vyvíja na kmeňoch, konároch a pňoch listnáčov (najmä buk, javor, hrab) v dvoch štádiach: nepohlavnom, ktoré sa vyvíja od jari do zimy a pohlavnom, ktoré je možné nájsť len v krátkom období prechodu zimy a jari. Obe štádia majú aj svoje vlastné odborné (latinské) názvy.

Drevnatec parohatý na bukovom pni

V tomto období viditeľné drevnatce majú typický parohatý tvar a kontrastnú bieločiernu farbu – čiernu v spodnej časti, bielu v hornej. Napriek svojej neveľkej veľkosti – jedince na fotografiách mali maximálne 2 cm – dokážu vyniknúť na černastých pňoch buka, na ktorých vytvárajú pôsobivé vence.