Za tajomstvami Ruskinoviec alebo smutná sága jednej obce

24. novembra 2015 16:20, Prečítané 20 511x, František Mathia, Príroda a krajina

Ako sa to začalo a skončilo

To, že nepriazeň osudu dokáže zatriasť životmi ľudí je známy fakt. Menej sa už hovorí a píše o mestách a obciach, ktoré museli znášať vojnové besnenia, násilné vyhnanie obyvateľov či nepriaznivé klimatické pomery. Niektoré z nich sa opäť postavili na nohy, mnohé zanikli a boli nadobro vymazané z povrchu zemského.

Symbolický drevený kostolík s farou v Ruskinovciach

K tým druhým, menej šťastným, patrila aj obec Ruskinovce, ktorá ležala v západnej časti Levočských vrchov. Prežila spanilé jazdy husitov a bratríkov ( aj keď totálne vypálená – rok 1433), takmer stopäťdesiat rokov trvajúce nepokoje susedných miest Kežmarku a Levoče, ba dokonca aj obe svetové vojny. Päťdesiate roky minulého storočia však dali definitívnu bodku za existenciou tohto, bezpochyby, malebného podhorského sídla.

Pohľad na staré Ruskinovce

V roku 1952 zažívala obec dobu temna. Súčasne so vznikom Vojenského obvodu Javorina nasledovalo násilné vysťahovanie jej obyvateľov a likvidácia samotnej dediny takmer 700 rokov po jej vzniku. Len pár rokov dlhšie sa na skazu prizerali ruskinovské kostoly, ktoré stihol „skladový“ osud sakrálnych stavieb, aby nakoniec aj tie boli zrovnané so zemou. Na ich mieste teraz stojí symbolický drevený kostolík, ktorý slúži na občasné stretnutia rodákov a príjemné výletné miesto pre návštevníkov.

Zimná dolinka v okolí Ruskinoviec

Miesto, kde stála obec pripomína tabuľa s náčrtom histórie Ruskinoviec s mohutnou lipou v pozadí …

… a symbolický drevený kostolík

Na omši v Ruskinovciach

Kúsok dávnej histórie

Ruskinovce založili nemeckí osadníci, ktorí prišli do regiónu na pozvanie Belu IV. po tatárskom pustošení Uhorska, niekedy po roku 1240. Podobne ako v prípade okolitých obcí, rok 1271 znamenal pre obec udelenie mestských práv uhorským panovníkom Štefanom V. Obec patrila do Provincie – Spolku XXIV spišských miest (podobne ako susedná Ľubica, Tvarožná, Vrbov, … ), ktorej život sa riadil spišskou modifikáciou saského práva (v nemčine nazývaný Zipser Willkür). Použitie tohto právneho systému súvisela s nemeckým osídľovaním krajiny po tatárskych vpádoch. Ďalším dôležitým historickým momentom bol začiatok 15. storočia, kedy sa Ruskinovce, spolu s ďalšími spišskými mestečkami, ocitli v poľskom zálohu. Tie dokázali situáciu často účelne využívať a získavali rôzne privilégia od oboch kráľovstiev. Výsledkom bol nebývalý hospodársky rast, ktorý bol neraz tŕňom v oku silnejších a väčších susedov – slobodných kráľovských miest – Levoče a Kežmarku. Záloh zanikol po 360 rokoch trvania v roku 1772. Pamiatkou na záver tohto obdobia (roky 1725 – 26) sú sochy Immaculaty – Nepoškvrneného počatia Panny Márie, ktoré dal postaviť starosta zálohovaných miest gróf Teodor Lubomirski. Takáto socha zdobila aj Ruskinovce – pri vstupe do miestnej časti „Katzwinkel“-, bohužiaľ, bola zničená spolu ruskinovskými kostolmi.

Rímskokatolícky Kostol sv. Agnesy s Immaculatou

Kostoly

Predstavu o tom, ako chrámy vyzerali, nám pomôže naplniť Július Szepesi, evanjelický farár a kronikár obce od tridsiatych rokov minulého storočia:

Ruskinovské kostoly sú už minulosťou.

Na rínku obce sú dve monumentálne budovy. Štíhle jejich veže čnejú k výšinám a hlásajú slávu Pána živých a mŕtvych. Sú to: rímsko-katolícky a evanjelický chrám. Rímsko-katolícky kostol pochádza zo 14. storočia a je vybudovaný v stavebnom slohu rímskom (ranogotický kostol zasvätený sv. Agnese). … Kostol tento je po stránke historickej veľmi význačný a je veľkou chybou, že všetky opravy a maľovania sú sverované rukám laickým. Nad hlavným portálom je stará maľba znázorňujúca svojho času pravdepodobne scény z Posledného súdu. Teraz je ten obraz zalepený maltou a vápnom postriekaný. Kostol ako taký je jednoloďový s mohutnou klenbou, jedným hlavným a dvoma bočnými oltármi. Vidíme tu krstiteľnicu z 12. a sochu Madony z 13. storočia. Zvony rímsko-katolíckeho kostola, ako to historik Máté Pajduššák v knihe: „ Szepesmegye középkori ércöntvenyei és azak mesterei“ dokázal sú zo XIV. storočia. (Matúš Pajdušák, aj Pajdussák, rímskokatolicky farár a regionálny historik, ktorý pôsobil na Spiši – naposledy v Smižanoch -, rodák z Bobrova na Orave. Dielo má slovenský názov: Spišské zvony a zvonárski majstri v stredoveku.) Na zvone sa síce nenachádza meno pôvodcu a rok liatia, ale z písma – … – a ornamentiky možno súdiť na pôvod a na majstra. Ornamentika je tá istá ako na vyšegrádskych zvonoch pochádzajúcich z roku 1357 z dielne slávneho zvonolejára Konráda Šalamúna Gaala v Spišskej Novej Vsi….

Na prelome 14.a 15. storočia bol kostol rozšírený na dvojloďový. V 18. storočí prestavaný v barokovom, neskôr v novogotickom štýle. Severná stena bola zdobená freskou s motívom legendy sv. Ladislava. Dielo namaľoval pravdepodobne ten istý maliar, ktorý bol tvorcom známej kompozície súboja sv. Ladislava s Kumánom v kostole vo Veľkej Lomnici (14.st.).

Je ešte spomenúť, že uvedený kostol stojí uprostred bývalého cintorína. Tomu faktu nasvedčuje nález ľudských kostí pri povodniach a opravách základov okolitých budov.

Madona z Ruskinoviec

Niekoľko poznámok na doplnenie: spomínaná Madona, nazývaná aj Madona z Ruskinoviec alebo ruskinovská Madona bola súčasťou oltára. Jej vznik je datovaný do obdobia po roku 1300 (podľa údajov SNG) a v súčasnosti sa nachádza v Zbierke gotického umenia Slovenskej národnej galérie v Bratislave ako jedna z jej najvýznamnejších akvizícií. Na diele badať vplyv talianskeho umenia– jemné a mäkké črty a tvary. Raritou je odnímateľná hlavička Ježiška, ktorá sa cez systém rýh a povrázkov otáčala. Jej autorstvo sa prisudzuje umelcovi známemu ako Majster Madony z Ruskinoviec. Repliku originálu nájdeme aj v drevenom rímskokatolíckom kostole v Starom Smokovci. Bronzová krstiteľnica z roku 1427 bola prevezená do kostola v Slovenskej Vsi.

Dva veľké zvony sú inštalované v kostole v Mlynčekoch. Hlavnému oltáru dominoval v 2.polovici 19. a na začiatku 20. storočia obraz sv. Agnesy Rímskej (okolo roku 1850, neznámy autor), ktorý v súčasnosti obohacuje zbierkový fond kežmarského múzea. V roku 2012 bol obraz súčasťou výstavy Bohyne a svätice v umení 19. storočia na Slovensku. Bočný oltár sv. Jozefa navrhol slovenský maliar, sochár, vynálezca Jozef Božetech Klemens. Kostol bol jediným na Slovensku zasväteným tejto svätici.

Obraz ranokresťanskej svätice sv. Agnesy Rímskej z ruskinovského kostola (okolo r.1850). V súčasnosti obohacuje zbierky kežmarského múzea

Evanjelický a.v. kostol pochádza z roku 1904 a je vybudovaný na fundamentoch jeho drevených a jedného kamenného predchodcu. Štýl je čistá gotika (novogotika), ale bez zvyčajnej ornamentiky. Budova má jednu loď. Oltárny obraz pochádza z roku 1850 od istého Springera. …

Za dedinou smerom na Levoču vidíme kaplnku sv. Jána Nepomuka. Pochádza z roku 1828 a bola zasvätená 11.V. uvedeného roku položením základného kameňa. Dohotovená a jej svätému cieľu odovzdaná bola kaplnka 17.V. 1829.

Historický pohľad na stred obce s kostolmi od Levoče z juhovýchodnej strany

Krajina červených smrekov

Prvé, čo udrie návštevníkovi Ruskinoviec a ich okolia do očí, sú farebné vence hôr s hustými porastmi červeného smreka, ktorých malebnosť vynikne najmä na jeseň.

Ruskinovské smrekovce pod hrebeňom Rusnáčik

Nádherné kontrasty žltooranžovej, na pozadí nebeského blankytu, znásobené sivomodrými tatranskými štítmi, sú nezabudnuteľným zážitkom pre oko aj dušu pozorovateľa. Takéto pohľady poskytujú obe strany Ruskinovského potoka. Všade navôkol dominujú smrekovce.

Samičie šištice smrekovca upútajú peknou tmavočervenou farbou

Rastú jednotlivo, ako statné hlboko zavetvené solitéry – dominanty krajiny -, v remízkach či skupinách s podrastom hlohu, šípky, červenej bazy, trnky, jarabiny, alebo v hustých lesných porastoch, ktoré vytvárajú nezameniteľný farebný koberec, s kde -tu vystrčenou tmavozelenou čiapkou smrekov, borovíc či jedlí.

Porasty červeného smreka sú výrazným krajinotvorným prvkom okolia Ruskinoviec

Priaznivé prírodné podmienky, s bohatou možnosťou obživy a úkrytu, pritiahli do doliny aj silné populácie diviačej, srnčej aj jelenej zveri. Lúky, pasienky, krovinové porasty sú pre ňu dokonalou potravinovou základňou. Prakticky na každom kroku je možné naďabiť na stopy po jej aktivitách. Za dobrých podmienok sa dá pozorovať z celkom prijateľnej vzdialenosti.

Srnčia zver si našla v ruskinovských lesoch a pasienkoch stabilný domov

V čase zimného nedostatku sa jelenia zver odváži k lesným cestám a zvážniciam

Z dravých vtákov krajinu monitorujú najmä myšiaky. V skorej jari uchvacujú svadobnými tancami orly – sťahovavý orol krikľavý, aj jeho vzácnejší príbuzný majestátny kráľ výšin – orol skalný. V lesoch udivuje svojím obratným kľučkovaním jastrab lesný.

K Ruskinovskému potoku často zavíta za potravou sťahovavý a prísne chránený brodivec – bocian čierny -, ktorý hniezdi v okolitých lesoch. Raritou v týchto nadmorských výškach (750 – 900 m n.m.) je výskyt exoticky vyzerajúceho dudka chochlatého. Tento pestrofarebný prízrak s výrazným chocholom, častejší v južných oblastiach Slovenska, sa jedno leto pokojne prechádzal hlavnou ruskinovskou asfaltkou.

Mláďatá bociana čierneho čakajúce na rodičov s potravou

Ako to už býva, pani Flóra si odieva najpestrejší šat na jar. Svoju prehliadku začína krehkými snežienkami a voňavým lykovcom – tie začínajú kvitnúť už vo februári -, aby neskôr spestrila krajinu šafránmi a belasým pečeňovníkom. Jarnú mozaiku neskôr dopĺňajú

V skorej jari priťahujú pozornosť voňavé lykovce …

… neskôr šafrány

a belasé pečeňovníky,

chochlačky, pri potokoch liečivé deväťsily, na vlhkých a močaristých miestach chránené vstavačovce májové – jedny z našich najskôr kvitnúcich orchideí. Leto pokračuje vo svojej rastlinnej šou pôsobivými žltohlavmi, medunkou, vemenníkmi, majestátnou ľaliou zlatohlavou a zástupcami vzácnych a chránených divých gladiol – mečíkmi.

Medunka medovkolistá

Ľalia zlatohlavá

Mečík – divá gladiola

Pribúdajú zaujímavé hniezdovky, zárazy, zvonovníky, zvončeky.

Záraza žltá

Zvonovník klasnatý

Zvonovník hlavatý

Zvonček broskyňolistý

Do tejto pestrofarebnej mozaiky vloží svoj kamienok aj jeseň, keď sa fialovými jesienkami rozlúči s kvitnúcou sezónou na doline.

Jesienky

To však nie je jej jediný príspevok. Naplno otvára hubársku sezónu hríbov, suchohríbov, masliakov, kuriatok, bedlí, pečiarok, ktorá vrcholí hojným výskytom obľúbených rýdzikov a podpňoviek.

Rýdzik

Hubárska jeseň v Ruskinovciach, to sú najmä rýdziky …

Podpňovky

… a podpňovky.

Ruskinovské kozáky

Putovanie krajinou

Ruskinovskou dolinou prechádza hlavná turistická magistrála, ktorá spája Kežmarok s Levočou a Levočskou Dolinou. Cesta pozdĺž potoka je v dobrom technickom stave, ktorý umožňuje príjemné a nenáročné cyklotúry so zastávkou pri ruskinovskom drevenom kostolíku.

Hneď pri vstupe do doliny od Ľubice upútajú z obidvoch strán listnaté, niekdajšie „energetické“ lesy tvorené najmä porastmi osiky a brezy, ale aj tvrdých listnáčov duba brestu, javora, ktoré v minulosti slúžili pre túto obec ako palivová základňa. Časť týchto lesov mala názov Eichbusch (dubový lesík).

Ľubické energolesy na hranici ruskinovského chotára

Ďalej, v ruskinovskom chotári, majú v krajine prevahu červené smreky s malou prímesou smreka, jedle a borovice.

Po pravej strane sa tiahnu hrebene susednej Tvarožnianskej doliny, cez ktoré sa dá prejsť do Tvarožnej aj neznačeným Cigánskym chodníkom. Ten v minulosti zbližoval príbuzných, najmä v čase odpustových slávností a rodinných udalostí.

Ruskinovská dolina spod Tvarožnianskeho hrebeňa, celkom vpravo symbolický drevený kostolík

Inú možnosť na prechod do susednej doliny ponúka aj turisticky značená Kopaná cesta, ktorá návštevníka vyvedie medzi Hradisko a Tvarožnú. Poslednú možnosť na prechod k susedom ponúka Hradištianska dolinka, ktorá po ľahkom prechode lesom vychádza na lúke Okrúhla pod Brezovou nad Hradiskom.

Ruskinovská krajina

Tatry spod Ruskinovského hrebeňa v zime

Ľavú stranu Ruskinovskej doliny (od Ľubice) ohraničuje strmší a vyšší hrebeň Rusniačik (aj Rusnáčik, Rusnáček) s najvyšším vrchom vo výške 1004 m n.m, v niektorých zdrojoch uvádzaný aj pod názvom Špice.

Ďalej sa tiahne súvislý Ruskinovský chrbát, ktorý sa napája na jeden z hlavných hrebeňov Levočských vrchov na juhovýchode pod Krížovým vrchom (1080 m n.m.).

Ruskinovské vŕšky sprístupňujú aj poľovnícke chodníky

Od Hradištianskej dolinky (nazývaná a značená v mapách ako Hradiská dolka) nás serpentíny hlavnej cesty dovedú na významnú turistickú križovatku Sedlo pod Krížovým vrchom (865 m n.m.), v starších mapových zdrojoch a turistických príručkách nazývané aj Wandelkreuz. Pri ceste nahor míňame po pravej strane, pod cestou, lokalitu Knöpchen. Tu niekde pramení Ruskinovský potok. Za sebou nechávame pôsobivý výhľad na dolinu a tatranské štíty.

OLYMPUS DIGITAL CAMERA

Záver Ruskinovskej doliny s Tatrami spod sedla pod Krížovým vrchom. Pod cestou vľavo oblasť pramenišťa potoka.

Zo Sedla sa stáčame doľava, cesta priamo dole serpentínami po starej hradskej, by nás doviedla na levočskú stranu, na spojnicu Levoče s Levočskou Dolinou. Našim cieľom sú ruiny Corneliusovej chaty (po novom chata Sklenár 1060 m n.m.) a Krížový vrch, kedysi Gehula.

Hrebeňovka od Wandelkreuzu tvorí prirodzenú rozvodnicu – hranicu – dvoch úmorí Čierneho a Baltského mora. Je to známa hydrologická strecha, z ktorej stekajú vody potokov a riek do Dunaja na južnej strane a do Visly na severe. Trasa vedie ponad bývalé vojenské objekty k lúkam nad ďalšou zaniknutou obcou Dvorce.

Miesto, kde kedysi stáli Dvorce

Tu sa oplatí zastaviť. Miesto je krajinársky nesmierne malebné, fotogenické. Jeho krása vynikne najmä v čase ranných jesenných hmiel, keď sa na pozadí tmavomodrej oblohy trbliece vychádzajúce slnko, Levoča sa skrýva pod sivým oceánom hmly a nad ňou sa týči ako sťažeň lode bazilika na Mariánskej hore.

Krajina pod Dvorcami, vľavo vežička baziliky na Mariánskej hore

Letný záber z tej istej lokality s mestom Levoča

Pokračujeme ďalej. Na ceste k chate prechádzame najvyšším bodom Ruskinovského chrbta a za zákrutou nás už vítajú zrúcaniny Sklenára s nad ním sa týčiacim Krížovým vrchom.

Ruiny Corneliusovej chaty, teraz Sklenár 1060 m n.m.

Dajme opäť slovo ruskinovskému kronikárovi:

Keď sa z Ruskinoviec pustíme smerom severovýchodným, tak dostaneme sa po dvoch hodinách ťažkého pochodu na obľúbené výletné miesto „ Gehulu“. Je to vrch 1060 metrov vysoký, ktorý ešte v roku 1887 bol známy pod menom „ Krížová hora“. Meno toto však upadlo do zabudnutia. Gehula je obľúbená čo výletné miesto už od 70 – tých rokov minulého storočia. Popularita má svoje príčiny v pravdepodobne v jedinečnom výhľade, ktorý sa tu návštevníkom naskytuje. Veď vidno stade celú panorámu horného Spiša, celé Tatry, Kráľovú hoľu, veniec hôr a tajomných, večne zelených lesov.

Miesto je ako stvorené na výstavbu turistickej rozhľadne.

Tatry zo Sklenára

Našiel som hosťovskú knihu na území kráľovského XVI. spišského mesta Ruskinovce ležiacej útulne a turistickej chaty na Gehuli. Z tejto vysvitá, že dňa 17.júna roku Pána 1886 bola slávnostne vysvätená „Corneliusova chata“ na Gehuli. V zastúpení „Karpathenvereinu“ (Karpatský spolok – prvá turistická organizácia na Slovensku) zúčastnil sa na tej slávnosti, okrem mnoho iných, aj miestopredseda uvedeného spolku Samuel Weber (evanjelický kňaz, pôsobil v Spišskej Belej, zaoberal sa históriou a životom spišských miest).

Chata, majetok obce Ruskinovce, bola daná do prenájmu. Nájomca predával liehové nápoje, jedlá, a celá spoločnosť mohla sa v nocľahárni vyspať. Hostia z blízka a ďaleka navštevovali, obzvlášť, v dni nedeľné uvedenú chatu, ktorá pre jej prítulnosť a krásu okolia bola široko – ďaleko známa, a tak sa mohla tešiť mimoriadne veľkej obľúbenosti.

… Príroda tu otvorenou rukou sype pôvaby jej, krásy – až štedrosť …

Úryvok z básne pochádza z pera známeho spišského básnika Eugena Bindera z roku 1886.

Napísal ju pod dojmom prírody do hosťovskej knihy gehulskej. (Eugen Binder (1862 – 1933) – evanjelický kňaz, pedagóg a básnik, učiteľ náboženstva na gymnáziu v Kežmarku. Pôsobil v Banskej Bystrici, Nyiregyháze, Birde (Rumunsko). Prispieval aj do humoristického mníchovského týždenníka Fliegende Blätter. Zomrel v Kežmarku). Svetová vojna skončila históriu chaty. Nájomca sa nenašiel, a tak chata slúžila za obytný dom obecnému horárovi Dindovi. Po jeho odchode stála chata prázdna a bola skoro celá demolovaná. V roku 1928 kúpil zrúcaninu Gustav Reichelt, rodom z Römerstadtu v Sudetoch. Ten zrenovoval chatu, ale má málo hostí. Živí sa preto … brúsením skla. Jeho práce sú po celom okolí známe a pre ich krásu aj dosť obľúbené. Výrez z historickej mapy regiónu z 3. vojenského mapovania Rakúsko – Uhorska (publikované okolo roku 1910). V strede výrezu Ruskinovce s nemeckým názvom Rissdorf (Ruszkin), severovýchodne od obce Krížový vrch s názvom Gehol, zaniknuté obce Dvorce (Dvorecz) a na severe Ľubické Kúpele (Schwefelbad). Susedné obce Ľubica (Leibitz), Tvarožná (Durand, Durelsdorf), Hradisko (Hradiszko) a mestá Kežmarok (Késmárk) a Levoča (Leutschau, Löcse). Vrch Brezová nad Hradiskom mala názov Rehberg.

Odvtedy sa zaužíval názov „Sklenár“. V prvých rokoch II. Svetovej vojny sa chata stala opäť majetkom Ruskinoviec.

Od zrúcanín pokračuje hrebeňová magistrála k poľovníckej chate Gehuľa, kde sa križujú cesty vedúce na ľubickú a levočskú stranu. Trasa vľavo nás dovedie do Ľubickej doliny, priama cesta, s postupným zatáčaním doprava, vyústi pri Pamätníku SNP, na hlavnej hrebeňovej asfaltke Levočských vrchov. Návštevník sa tam dostane cez Kozí hrb ponad lúku Dvorčanka, popri ruinách turistickej chaty na Javorinke.

Zaujímavo a tajomne znie starý názov Krížového vrchu – Gehula. S veľkou pravdepodobnosťou bol odvodený z výrazov starogermánskeho/starosaského:

– „ġéol“ alebo „ġéohol“ a „ġéola“ alebo „ġéoli“ –,

ktorými bolo označované obdobie zimného slnovratu a s ním súvisiace predkresťanské slávnostné rituály. Gehula pravdepodobne slúžila ako rituálne miesto takýchto udalostí. Určite ju k tomu predurčovala jej poloha a výrazná dominanciu okoliu. Keď si predstavíme na jej vrchole aj nevyhnutné ohne a svetlá, bez ktorých sa podobné slávnosti nezaobišli, Gehula musela pôsobiť ako žiarivý maják priťahujúci pozornosť celého okolia. Z uvedených starosaských výrazov sa vyvinul aj jazykový základ pre neskoršie označenie Vianoc v škandinávskych krajinách a Estónsku – Jul vo Švédsku, Nórsku, Dánsku, Joulu vo Fínsku, Joulud v Estónsku.

Ešte trochu zaujímavostí a záhad

Ako uvádza kronikár, v obci bol kedysi aj poštový úrad s dennou poštou, poštárom a listonošom. Tento denne donášal poštu z Levoče.

Pošta sa do Ruskinoviec dostávala poštovým dostavníkom

Obec Ruskinovce patrila do roku 1923 do okresu Levoča, od januára 1924 bola začlenená do kežmarského okresu. V roku 1924 chodil cez obec autobus, ktorý bol majetkom akciovej spoločnosti. Bol kúpený aj za peniaze Ruskinovčanov.

Mieczyslaw Orlowicz, poľský právnik, milovník krajiny a popularizátor turistiky, vo svojej knihe Ilustrovaný sprievodca Spišom, Oravou , Liptovom a Kysucami z roku 1921 uvádza, že Ruskinovce boli známe výrobou nožov, ale aj hradom, po ktorom zostal len názov hradného vrchu – Schlossberg alebo Burg. Miestni rodáci si dodnes pamätajú na Ruskin hrad a jeho pyšného pána Ruskina, ktorý bol k svojim poddaným mimoriadne tvrdý a nemilosrdný. Preto ho stihol aj spravodlivý trest. Traduje sa, že hradný pán v čase najväčšieho pôstu, na Veľký piatok, usporiadal zábavu s mohutným doprovodom muziky. Uprostred noci, keď boli všetci v najlepšom odrazu zahrmelo, otvorila sa zem a celý hrad s osadenstvom a hosťami sa prepadol. Hovorí sa, že na miestach, kde hrad stál, dodnes spod zeme vychádza hudba. Vraj, stačí len ucho priložiť …

Ukrývajú ruskinovské vŕšky nejaké hradné tajomstvo
V Ruskinovciach býval aj amatérsky archeológ a historik Wilhelm Schmidt

Zvaný aj Kaiser Schmidt, na fotografii je s manželkou. Viac o jeho aktivitách sa dočítame v obecnej kronike: Treba spomenúť, že tunajší občan „Kaiser Schmidt“ viackrát kopal na lesnej parcelke zvanej Burg a že fakticky náradia a kosti našiel. Nik sa však o systematické hľadanie nezasadil a zbierka po smrti uvedeného sa stratila.

… Stará lipa hlása zapadlú slávu jedného zo XVI spišských kráľovských miest, ktorého pôvod a rozmach spočíva už len v pohádkach rozprávaných za dlhých zimných večerov. Vtedy oživne zase zámok s jeho pyšným pánom, ktorý mal bývať tam, kde je teraz „Burg“- vtedy oživnú lesy a v nich Juro Jánošík s jeho tvrdými chlapcami – zlaté poklady jeho uložené vraj v jaskyni …. dávajú srdciam mocno búšiť – hej veru, bolo raz …

Či Jánošikovi chlapci skutočne ukryli poklad v nejakej jaskyni, na okolí, je možno sféra rozprávok a fantázie. Pravdou však je, že Levočské vrchy sú bohaté na výskyt pseudokrasových jaskýň, teda takých, ktoré nevznikli v uhličitanových horninách (napr.: vo vápenci) pôsobením vody, ale lámaním a postupným gravitačným posunom pieskovcových blokov. Jaskyňa pod vrchom Spišská pri Brutovciach je najdlhšou jaskyňou takého typu na Slovensku (viac ako 700 m).

Pár slov na záver

Dostali sme sa na koniec ruskinovského príbehu. Prešli sme storočiami, objavovali zákutia krajiny, navštívili krajinu fantázie. Koniec roka 2010 znamenal zánik Vojenského obvodu Javorina. Toho obvodu, ktorý zobral Ruskinovčanom ich domovy a bol dôvodom pre zánik obce.

Pre rodiny obyvateľov obce došlo k mnohým pozitívnym zmenám, za mnohé treba ešte bojovať. Rodáci sa stretávajú doteraz. Na Vianoce, na sviatok sv. Agnesy, na Všetkých svätých, na protestoch, či jednoducho len tak, pri ohni, na guľáši.

Stretávajú, spievajú a spomínajú. Niekedy veselo, občas so smútkom v duši. Spomínajú … na svoj domov, detstvo, na svojich blízkych, čo odpočívajú na zbúranom cintoríne. Aj pre nich platí to staré válkovské: „… domov sú ruky, na ktorých smieš plakať …“. Aj keď ho viac niet.

Vedia, že niektoré veci sa už nevrátia … a zostanú im len spomienky na rodný kraj a malebnú krajinu. Krajinu červených smrekov…