prosilva

Temnou nocou sa rozľahol srdcervúci výkrik ženy. Hrubé múry, otrasené prenikavým zvukom, sa zachveli; akoby na chvíľu stratili svoju stáročnú pevnosť a istotu. Sovy ukryté v hradnej veži nepokojne našuchorili perie, pootočili hlavy a vydali zo seba tajomný zvuk. Bezvládne telo letiace z okna dopadlo na okraj studne na nádvorí a skĺzlo sa do hlbočiny. Prekrásnu kňažnú Brunhildu navždy uväznili jej chladné vody.

Od hradného okna náhlivo odstúpila postava muža. Bol to Brunhildin manžel, knieža Bohuslav. Nervózne si prehrnul prstami husté čierne vlasy a gniavený výčitkami svedomia začal pobehovať po hradných komnatách. „Čo som to len urobil, čo som to len urobil,“ nezrozumiteľne mrmlal, „prečo som sa len nedokázal ovládať, moja milovaná Brunhilda mi navždy odišla.“

Ubehlo niekoľko dní a nešťastný muž stále myslel na svoju milovanú. Tak rád by všetko vrátil späť , tak rád by ju požiadal o odpustenie. „Skúsim zájsť k studni,“pomyslel si, „možno tá mi odpovie.“ Pristúpil k studni a zvolal:“ Brunhilda moja, odpusť mi!“ Na jeho veľké prekvapenie sa zo studne ozval ženský hlas, hlas jeho milovanej Brunhildy: “ Odpúšťam ti, Bohuslav Lysý.“  Sprvu sa potešil, že počuje známy hlas, no neskôr začal premýšľať nad tým, prečo ho hlas nazval lysým. Veď na hlave mu predsa rastú nádherné, husté havranie vlasy. Kdeže, on a lysý! Záhadu vyriešilo až nemilosrdné ráno. Keď sa zobudil, po krásnych vlasoch nebolo ani stopy. Ležali bezvládne na vankúši ako opadané havranie perá.

Jedna z najkrajších legiend, ktorá umocňuje čaro, ducha a mystérium miesta, patrí hradu Niedzica (GPS  49.40499838, 20.2999988 – slov.: Nedeca) na poľsko-slovenskom pomedzí. Kedysi bol  známy pod názvom Dunajec, ktorý mu dala rovnomenná rieka tečúca pod ním. Rovnako je spomínaný aj v prvých písomných historických zmienkach ako „novum castrum Dunaiecz“, teda nový hrad Dunajec. Predpokladá sa, že na jeho mieste stál predtým starší drevený hrad (hradisko).

Hrad Niedzica/Nedeca    Foto: František Mathia

Z histórie hradu

Kamenný hrad začal stavať predstaviteľ spišskej vetvy (Veľká Lomnica pod Vysokými Tatrami, maď.: Kakas – Lomnicz) významného šľachtického rodu Berzeviczyovcov – Kakas Berzeviczy – na začiatku 14. storočia, so zámerom vystavať obrannú pevnosť, ktorá by chránila severnú hranicu Uhorska – hrad bol až do roku 1918 súčasťou Uhorska, neskôr do roku 1920 patril novovznikajúcemu Československu, a nakoniec, po roku 1920, pripadol Poľsku. Jeho ideálna poloha na vysokom, ťažko dostupnom brale nad riekou ho priamo predurčovala na vykonávanie obrany územia a kontroly obchodných ciest.

Hrad Nedeca z južnej strany     Foto: František Mathia

Ďalším významným rodom spojeným s históriou hradu bol rod Zápoľských (2.polovica 15. storočia), ktorí boli považovaní za jeden z najbohatších (vlastnili niekoľko desiatok hradov) a najvplyvnejších ľudí Uhorska. Stopy zanechali aj v neďalekom Kežmarku či na Spišskom hrade. Z ich radov pochádza aj jediný uhorský kráľ narodený na dnešnom území Slovenska – Ján Zápoľský, ktorý uzrel svetlo sveta práve v tomto pozoruhodnom srdci Spiša. Rod Zápoľských hrad Dunajec veľkoryso prestaval(stredné nádvorie) a rozšíril, vrátane priestorov pod hradom.

Hrad Nedeca, tabuľa s vlastníkmi hradu a dôležitými historickými udalosťami     Foto: František Mathia

Po ťažkom období obliehania lúpežnými rytiermi sa hrad dostáva do rúk významného poľského rodu Lasky, ktorý je známy aj z blízkeho hradu v Kežmarku príbehom o zamurovanej hradnej panej Beate Lasky.

Zo stavebného hľadiska bolo najpôsobivejším obdobím 16.- 18. storočie, kedy hrad Nedeca vlastnili Horváth – Palocsayovci, známi aj z hradu Plaveč neďaleko Starej Ľubovne alebo ako majitelia dediny Lendak pod Tatrami. Tí hrad prestavali na nádhernú, novodobú renesančnú rezidenciu.

Hrad Nedeca v jeden podvečer od Śromowskej nádrže        Foto: František Mathia

Poslednými majiteľmi hradu boli Salomonovci.Ich predstaviteľka, grófka Ilona, odišla z Nedeci v roku 1943 a späť sa už nikdy nevrátila.

Medzi kamennými múrmi

Cesta do hradu vedie pohodlnou kamennou cestičkou k hradnej bráne, nad ktorou je umiestnená dekoratívna tabuľa s nápisom v latinčine z roku 1601, ktorá oceňuje úsilie Juraja Horvátha pri prestavbe hradu. Po prechode vstupnou halou sa otvára priestor dolného nádvoria s výhľadom na vežu kaplnky s hodinami a severnú časť hradu so schodmi do muzeálnych expozícií. Drevenými schodmi stredného hradu je možné vystúpiť na vyhliadkovú terasu, z ktorej sú dychberúce výhľady na dominanty okolia – Vysoké Tatry, Pieniny, pohorie Gorce, rieku Dunajec, Czorsztynskú aj Śromowskú vodnú nádrž.

Hrad Nedeca, dolné nádvorie s vežou s hodinami    Foto: František Mathia

Najstaršia časť hradu – horný hrad – ponúka zaujímavý exkurz do hradných kazematov, ktoré slúžili ako väzenie pre zbojníkov a pašerákov a mučiareň. Legenda hovorí, že ku skale v kazematoch bol pripútaný aj Juraj Jánošík. Z hradu sa mu vraj podarilo uniknúť, na úteku preskočil cez Dunajec a zmizol v okolitých horách. Odvtedy sa miesto, kde náš ľudový hrdina prekonal rieku, volá Zbojnícky alebo Jánošíkov skok. S obľubou je spomínaný aj poľskými či slovenskými pltníkmi pri splavovaní Dunajca.

Legendárna studňa rozhádanej a znovu nájdenej lásky Brunhildy a Bohuslava sa nachádza  na nádvorí  horného hradu. Je hlboká 60m a v jej bezprostrednej blízkosti sa týčia najstaršie hradné múry. Neďaleko je aj niekdajšia hradná kaplnka postavená Berzeviczyovcami v polovici 14. storočia nad cisternou na dažďovú vodu. V kaplnke je umiestnená nadrozmerná fotografia pápeža Jána Pavla II. pri prelete nad Nedeckým hradom.

Hrad Nedeca, niekdajšia kaplnka s fotografiou J.Pavla II.             Foto: František Mathia

Ak stredná terasa poskytuje úžasné výhľady na okolie, jej vyššie položená horná paralela tento krajinársky zážitok ešte násobí; všetky okolité pohoria, vodné plochy, vtáčia fauna, okolité dedinky sa v plnej kráse dajú obdivovať práve z tohto miesta. Nádherný je pohľad najmä na Czorsztynskú priehradu. V letnej sezóne jej hladinu rozčeria loďky prevážajúce návštevníkov k Czorsztynskému hradu alebo brázdiace vody umelého jazera na vyhliadkových plavbách.

Hrad Nedeca s Czorsztynskou priehradou z hornej terasy    Foto: František Mathia

Muzeálne expozície horného hradu sprístupňujú miestnosti pôvodne určené čeľadníkom, služobníctvu a strážam. V súčasnosti obsahujú obrazové, fotografické a archeologické artefakty súvisiace s históriou hradu. Zaujímavosťou sú chronologicky usporiadané erby majiteľov hradu.

Komnaty spišského župana – hlavná obývacia miestnosť a spálňa – predstavujú predpokladané zariadenie hradných miestností pre pánov v 17.-18. storočí vrátane oblečenia. Pozornosť si zasluhuje aj spálňa s posteľou s baldachýnom, skladacím kreslom typu savonarola a nástenný koberec – tapiséria typu verdúra s prírodnými motívmi.

Ku každému správnemu hradu patrila aj hradná stráž. Inak tomu nebolo ani na Nedeckom hrade. V miestnosti, kde sa jej členovia zdržiavali a odpočívali, bol aj príručný sklad zbraní a výbušnín.

Muzeálne časti stredného hradu ponúkajú prehliadku pôsobivých komnát spájaných s rodom Salomonovcov, posledných majiteľov hradu, predovšetkým však s osobou poslednej majiteľky, grófky Ilony Bethlen Alapi Salomon. Priestory sú zariadené najvzácnejším nábytkovým mobiliárom, obrazmi, jedálenskými súpravami či umeleckými predmetmi zo 16.-19. storočia. Vzácny inventár dopĺňajú rodinné fotografie a pohľady na hrad a okolie. Našu pozornosť si zaslúži predovšetkým truhlica s biblickým motívom Samsona, ktorá patrila k pôvodnému zariadeniu hradu, zo 17. storočia, neogotické stoličky s erbom Csákyovcov z druhej polovice 19. storočia aj baroková komoda na bielizeň z 18. storočia. Zaujímavosťou je aj orientálny prvok mobiliáru v podobe vyrezávaného kresla z Číny z 19. storočia.

Nedecký hrad a prekliaty poklad Inkov

Z históriou hradu sa spája aj tajomný príbeh Sebastiána Berzeviczyho, jeho inkskej dcéry, princeznej Uminy a pokladu Inkov. Celý príbeh popretkávaný zaujímavými udalosťami aj nesmiernou krutosťou sa začal písať v 18. storočí, kedy sa v Peru, krajine Inkov, usádza uhorsko-poľský šľachtic Sebastián Berzeviczy, potomok významných Berzeviczyovcov. Po čase si berie za manželku Peruánku pochádzajúcu z kráľovského rodu Inkov. Zo vzťahu sa narodí dcéra Umina Berzeviczy, ktorá sa vydá za príbuzného Tupaca Amaru II., povstaleckého náčelníka z inkského kráľovského rodu. Začiatkom osemdesiatych rokov 18. storočia zúri v krajine protišpanielské povstanie. Veľmi rýchlo je však potlačené a velitelia aj celá inkská aristokracia je postupne likvidovaná. Sebastián dlho neváha a vydáva sa s dcérou a zaťom do Európy, aby ich ochránil pred smutným osudom Inkov. Prichádza do Benátok, kde Umina porodí syna Antonia. Nanešťastie ich tu odhalia Španieli a zabijú Umininho manžela. Berzeviczy, v obave o život dcéry a vnuka, sa rozhodne ujsť ešte ďalej – na hrad Nedeca, kde im poskytujú ochranu Horváthovci. Aj tu ich však objavia Španieli a Uminu zabijú. V snahe zachrániť posledného Inka, požiada Sebastián svojho príbuzného Václava Beneša o adopciu vnuka. Všetky strany podpíšu adopčný protokol a adoptívny otec si odváža malého Antonia do Krumlova na Morave, kde ho necháva zapísať do farskej matriky ako Antona Václava Beneša.

V roku 1946 prichádza na hrad istý Andrej Beneš, ako sa neskôr ukáže je to Antoniov prapravnuk. Preukáže sa kópiou adopčnej listiny Antonia so záväzkom starostlivosti o hrob Uminy  a, čo je veľmi dôležité, písomnou povinnosťou ukrytia testamentu Inkov pod prahom brány hradu. Za prítomnosti viacerých ľudí je kamenný prah odsunutý a nastáva veľký okamih: v piesku pod prahom je ukrytá olovená rúrka, v ktorej sa nachádza zväzok s uzlovým písmom – kipu, ktoré používali Inkovia. Beneš údajne odosiela  zväzok do Peru na analýzu, kde je písmo rozlúštené. Hovorí sa v ňom o  poklade Inkov, ktorý je  pravdepodobne  ukrytý na nejakom hrade na rieke Dunajec. Dokonca je určené aj presné miesto. Beneš pokračuje v hľadaní pokladu. V roku 1970 kupuje hradný vŕšok s ruinami hradu Tropsztyn nad Dunajcom, neďaleko Noweho Sacza, v presvedčení, že tam nájde poklad svojich inkských predkov.  Jeho úsilie prerušuje tragická dopravná nehoda, pri ktorej zomrie.  Benešova smrť sa dáva do súvislosti  s kliatbou Inkov  – ten, kto bude hľadať poklad, zomrie. Tak či onak, prijatie zväzku s uzlovým písmom ani jeho analýzu peruánska strana nikdy nepotvrdila. …ale, príbeh by nebol príbehom, keby nebolo ale: Inkovia vraj rozdelili svoj zlatý poklad na tri časti – jedna leží na dne jazera Titicaca, druhá v zátoke Ria de Vigo pri Španielsku a tretia … Kto vie … Možno sa vyberieme hľadať na neďaleký Tropsztyn.

Okolie hradu

Aj blízke či vzdialenejšie okolie hradu ponúka návštevu zaujímavých miest spojených s regionálnou  alebo  európskou históriou. Stojí za to navštíviť voziareň – múzeum kočov, bričiek a iných povozov poľskej, uhorskej, ukrajinskej, ruskej či nemeckej proveniencie. Okrem zaujímavých, noblesných tvarov a dôvtipných konštrukčných riešení , návštevníkov pobavia úsmevné názvy týchto dopravných prostriedkov. Stretneme sa tu s čertopchajkou, zoznámime s balagulkou, budeme obdivovať poľskú bričku panvicu, predstaví sa nám súdok na kolesách francúzskeho typu vyrobený v Nemecku, určený na vychádzkové jazdy pre deti a ich guvernantky.

Ľudové umenie, predmety každodennej potreby v domácnosti aj nástroje pre roľníkov a remeselníkov ukrýva historická sýpka z 18. storočia. Nachádza sa tu aj stála etnografická expozícia. Drevostavba je vzácna aj tým, že sa nachádza na pôvodnom mieste už viac ako 200 rokov.

Hrad Czorsztyn z loďky na Czorsztynskej priehrade           foto: František Mathia

Nedecký hrad to je, samozrejme, rieka Dunajec, na ktorej sa dajú obdivovať krásy pieninskej prírody pri splavovaní rieky zo slovenskej aj poľskej strany.  Czorsztynska priehrada a Śromowská vyrovnávacia nádrž, postavené na Dunajci v 90. rokoch minulého storočia, dotvárajú krásny zážitok z malebnej krajiny.

Śromowská vyrovnávacia nádrž z Lysej nad Dunajcom, vzadu hrad Niedzica, za ním pohorie Gorce   Foto: František Mathia

Zámerom výstavby týchto vodných diel bolo skrotenie divokých vôd Dunajca. V súčasnosti sa využívajú aj na výrobu elektrickej energie a v letnej sezóne na vyhliadkové plavby po priehrade.

Hrad Czorsztyn z Nedeckého hradu          Foto: František Mathia

Pochopiteľne, nemôžeme zabudnúť ani na dedinku, ktorá dala hradu meno Niedzica. V nej nájdeme aj rodný dom nášho vynikajúceho herca Michala Dočolomanského. Takže na potulkách krajinou si môžeme zaspomínať na herecké majstrovstvo majstra Dočolomanského v Tisícročnej včele, v Tajemství hradu v Karpatech či v slávnej komédii o mäsožravej Adele.

Tabuľa v Niedzici na rodnom dome M. Dočolomanského        Foto: František Mathia

Niekoľko kilometrov na severozápad od Nedeckého hradu, na konci Czorsztynskej priehrady, leží dedinka Debno. V nej sa ukrýva nevídaný, vzácny  poklad – drevený kostol sv. Michala Archanjela z konca 15. storočia. Patrí do skupiny drevených kostolíkov Malopoľska, ktoré boli zapísané do zoznamu UNESCO. Je považovaný za jeden z najkrajších kostolov Poľska. Jeho strop aj steny zdobia nádherné maľby s biblickými výjavmi.

Drevený kostol sv. Michala Archanjela v Debne         Foto: František Mathia

Slovo na záver     

Naše rozprávanie z úžasnej krajiny, popretkávané zaujímavou až mystickou históriou, je na konci. Naplnil sa aj príbeh tragickej lásky Brunhildy a Bohuslava. Za mesačnej noci môžu tí najzamilovanejší zazrieť pri studni dve sediace postavy s pohľadmi upretými na seba. Dávni milenci sa opäť našli. Stačí len navštíviť krásny Nedecký hrad na Dunajci.

Scenéria Tatier od neďalekých Śromowiec              Foto: František Mathia

Autor textu a fotografií:  František Mathia, sprievodca v cestovnom ruchu