prosilva

V júnovom článku o jedovatých rastlinách som písal o jarnej kvetene tvarožnianskej doliny. Dnešný článok je venovaný flóre neskorej jari a leta.

O čosi neskôr ako konvalinky rozkvitajú ich blízki príbuzní – kokoríky. Na tienistých miestach, najmä pod krovinami v pásme bučín a jedlín, rastie kokorík mnohokvetý (Polygonatum multiflorum) so strapcami zaujímavých bielych kvetov.

Kokorík mnohokvetý (zdroj Wikimedia Commons)

Do vyšších nadmorských výšok zase vystupuje kokorík praslenatý (Polygonatum verticillatum), kde ho nájdeme v pásme smrečín. Na druhej strane v najnižších polohách (dubiny, boriny) sa darí ďalšiemu zástupcovi tohto rodu, ktorý na rozdiel od predošlých nemá kvety uložené do strapcov, ale kvitne jednotlivo. Je to  kokorík voňavý (Polygonatum odoratum), ktorý je jediným druhom s jemne voňavými kvetmi.

Plodmi kokoríkov sú guľaté modročierne jedovaté bobule, ktoré trochu pripomínajú čučoriedky. Môžu lákať ku konzumácii najmä deti. Majú však odpornú chuť, spôsobujú nevoľnosť s následným vracaním. Preto je veľmi nepravdepodobné, aby došlo k požitiu väčšieho množstva.

V tradičnej medicíne sa kokoríky používali ako prostriedky na liečenie cukrovky (znižujú hladinu cukru). Ich antidiabetické účinky skúmal ako prvý český farmakológ Hedwig Langecker v roku 1930, ktorý zistil, že kokoríky obsahujú  „rastlinný inzulín“ glukokinín.  V staroindickom liečebnom systéme – ajurvéde- kokorík praslenatý liečitelia aplikovali ako afrodiziakum

( povzbudzujúci pohlavnú aktivitu). V tradičnej medicíne sa kokoríky používajú ako prostriedok na potlačenie a zmiernenie bolesti, proti horúčke, zápalom, slabosti a ako močopudný prostriedok. Ľudová medicína pozná podzemky rastlín ako základnú ingredienciu na prípravu kašovitých obkladov, ktoré liečia kožné defekty, pomliaždeniny či  reumatizmus.

Na podzemkoch rastlín sa vytvárajú hranaté preliačiny, ktoré pripomínajú kráľovské pečate. Na tomto základe boli odvodené názvy kokoríkov vo viacerých cudzích jazykoch, ktorých slovenský ekvivalent je pečať kráľa Šalamúna (King Solomon´s Seal v angličtine, Sello de Salomón v španielčine, Sigillo di Salomone v taliančine).

Mimoriadne rozsiahlu skupinu jedovatých rastlín tvoria iskerníky. Ich latinský názov Ranunculus bol odvodený z názvu „rana“ = žaba (rana je odborne názov skupiny žiab – skokanov) a latinskej prípony pre zdrobneniny „-unculus“. Ranunculus teda znamená malá žabka, žubrienka, čo je narážka na výskyt iskerníkov prevažne na vlhkých zamokrených miestach, ktoré tieto obojživelníky obľubujú.

Iskerníky patria medzi druhovo najbohatšie rastlinné rody na svete. Ich počet sa odhaduje na takmer 600 druhov. Sú typické výraznými, žiariacimi, prevažne žltými kvetmi s korunkou zloženou zvyčajne z piatich okvetných lístkov.

Najčastejším zástupcom tohto rodu v našich dolinách je iskerník prudký (Ranunculus acris), ktorý rastie hojne na vlhkých podhorských lúkach.

Lúka s hustým porastom iskerníka prudkého (foto: autor)

Charakterizujú ho iskrivé žlté kvety(ako pri väčšine iskerníkov), ktoré výrazne dominujú lúčnym spoločenstvám. Kvitne po celé leto: od 15.mája do konca augusta až polovice septembra. Na brehoch potokov, na poliach, ako burina v záhradách, pri cestách a priekopách rastie menej výrazný príbuzný iskerníka prudkého iskerník plazivý (Ranunculus repens). Dorastá do výšky 40 cm, kým predošlý dosahuje až 1m. Kvitne v rovnakom období ako i. prudký.

Z lesných druhov je potrebné spomenúť iskerník chlpatý (Ranunculus lanuginosus), ktorý rastie na vlhkých tienistých miestach dubovo – bukových lesných spoločenstiev. V našich dolinách s obľubou sprevádza liesky, ktoré mu poskytujú dobrý humus a vlhkosť. Kvety má o čosi väčšie ako predošlé druhy.

Iskerník chlpatý (foto: autor)

Typickým znakom pre ne je chlpatý kalich aj kvetná stonka. Kvitnúť začína už začiatkom mája, čím pôsobivo obohacuje škálu jarnej kveteny a pridáva sa najmä k chochlačkám, zubovníkom, hrachorom či mliečnikom.

Z bielo kvitnúcich zástupcov môžeme vo vyšších polohách nájsť iskerník platanolistý (Ranunculus platanifolius). Je typickou horskou bylinou s ťažiskom výskytu v smrečinách. Obľubuje – tak, ako všetky iskerníky – vlhké humózne miesta pri potokoch. Tento impozantný bylinný druh dokáže narásť do výšky až 130 cm. V Českej republike je zaradený medzi vzácnejšie taxóny vyžadujúce si pozornosť.

Iskerník platanolistý – bielo kvitnúci iskerník (foto: autor)

Všetky iskerníky sú jedovaté. Nebezpečné sú najmä pre pasúci sa dobytok aj iné domáce bylinožravé zvieratá, najmä keď sú zožraté čerstvé. Ich pálivá chuť a bolestivé pľuzgiere spôsobené  rastlinným jedom protoanemonínom, ktorý vzniká z nestabilného ranunkulínu pri poranení (odhryznutí) rastliny, pôsobia na zvieratá odpudzujúco, preto iskerníky môžeme často vidieť  nedotknuté. Otravy sa najčastejšie vyskytujú na intenzívne spásaných pasienkoch s hojným výskytom týchto rastlín, kde dobytok nemá možnosť výberu. Otrava sa prejavuje krvavými hnačkami, zvýšeným slinením, kolikou, pľuzgiermi v pysku  a tráviacom trakte. Toxín protoanemonín má dráždivé účinky na pokožku a sliznice. Jed pôsobí tlmivo na centrálnu nervovú sústavu, čo môže viesť k zástave dýchania a srdca. Sušením pokosených iskerníkov obsah jedovatých látok výrazne klesá a seno je prakticky neškodné.

K skvostom iskerníkovitých rastlín patrí žltohlav európsky (Trollius europaeus).  Rastlina je hodná svojho mena: tmavozeleným stonkám a listom kraľujú nádherné guľaté žlté kvety, ktoré pôsobivo kontrastujú so zeleňou bylín v nižšom poschodí.

Žltohlav európsky so záružlím (foto: autor)

Otvárajú sa v druhej polovici mája a kvitnú do začiatku júla. Domovom žltohlavov sú vlhké močaristé lúky či prameniská potokov, ktoré boli motívom ľudových názvov rastliny – „kvetina ropuchy“, „žabie oko“. Často sú sprevádzané iným iskerníkovitým druhom – záružlím – obľubujúcim rovnaké stanovištia. Odborný názov rastliny bol odvodený zo starohornonemeckého výrazu „ troll“, čo znamená guľatý, guľa.

Žltohlav dorastá do výšky až 70 cm. Zaujímavý je spôsob jeho opeľovania. Keďže okvetné lístky sú tesne pritlačené k sebe, kvety nedokáže opeliť vietor ani väčší hmyz. Úlohu opeľovača  na seba prevzala malá, takmer neviditeľná, muška, ktorá sa dokáže pretlačiť pomedzi lupene k tyčinkám a piestikom kvetov.

Žltohlav je jedovatou bylinou, obsahuje, podobne ako ostatné iskerníkovité, dráždivý toxín protoanemonín, ktorý za čerstva pôsobí ako preháňadlo a spôsobuje podráždenie slizníc a kože.

Rastlina je zaradená vo viacerých krajinách medzi chránenú flóru.

V podobe farebných či tvarových kultivarov sa žltohlavy stali aj ozdobami našich záhrad.

Orlíčky (Aquilegia)patria medzi najobľúbenejšie letné trvalky našich  záhrad. Okrem tých „tradičných“ s  fialovými, modrými, bielymi či ružovými kvetmi môžeme nájsť aj veľmi pôsobivé kultivary či variety orlíčka.  „William Guiness“ – tmavopurpurový s bielou farbou, „Pom-Poms Mixed“ – s rôznofarebnými guľatými kvetmi, ktoré pripomínajú ozdobné prvky roztlieskavačiek (pompónový efekt),  hviezdovité variety  („stellata“) Nora Barlow či Black Barlow s tmavofialovými kvetmi, sú tými najkrajšími darmi pre pestovateľa – fajnšmekra.

V našich končinách sa prirodzene vyskytuje orlíček obyčajný (Aquilegia vulgaris).  Kvitne zväčša namodro od poslednej dekády mája  do polovice júla.

Orlíček obyčajný kvitnúci na modro (foto: autor)

Obľubuje teplé, suché, najmä  vápenaté stanovištia porastené trávou a krovinami. Doma je vo svetlých listnatých lesoch (dubové bučiny), ale aj na horských lúkach.  Má nezameniteľný tvar kvetu, ktorý pripomína orlie pazúry. Odtiaľ bol odvodený latinský názov rastliny „Aquilegia“ (z latinského Aquila = orol). Rovnako, aj slovenský názov nesie túto orliu stopu. Podľa niektorých autorov meno rastliny súvisí  s jej schopnosťou zbierať a zhromažďovať ( lat. legere) vodu (lat. aqua) do formy rolujúcich guľôčok, ktoré majú za úlohu zbaviť rastlinu nečistôt. Celý kumšt spočíva v pokrytí zelenej plochy listov kryštálikmi vosku, ktoré odpudzujú vodu. Jav bol vedecký opísaný na  vodnej rastline s poetickým názvom lotos, ktorá mu dala aj vedecké meno – lotosový efekt. Na jeho pozorovanie stačí zájsť do zeleninových záhrad s vysadenou kapustou, ktorá má podobné samočistiace schopnosti. Inšpiráciou pre ruský rodový názov orlíčka -„vodosbor“ – bol práve tento zaujímavý fenomén. V Anglicku si zase všimli podobnosť  kvetu so svetom vtáčej ríše. Jeho lupene nápadne pripomínajú päť holubíc dotýkajúcich sa zobákmi. Preto rastlinu nazvali „columbine“(z lat. Columba = holub), čo znamená holubica, holúbä. Vidieckym obdivovateľom flóry tvar kvetu pripomínal pokrývku hlavy starých mám, čo bolo podnetom pre ľudový názov babičkin čepiec (angl. „granny´s bonnet“).

Orlíček – vzácnejšia biela forma pripomína biele holubice (foto: autor)

Prvú zmienku o liečivých schopnostiach orlíčka nachádzame v diele abatiše Hildegardy z Bingenu (1098-1179) s názvom „Physica“ alebo tiež „Liber simplicis medicinae“. V kapitole De Plantis (O rastlinách) opisuje asi 230 bylín a ich liečivú silu. Medzi nimi nechýbal ani orlíček, ktorý sa používal na liečenie opuchnutých žliaz.

Krátke odbočenie do zaujímavého života mimoriadne vzdelanej abatiše Hildegardy; rehoľnica písala knihy, komponovala hudobné diela, zaoberala sa prírodovedou a medicínou. Bola kresťanskou mystičkou a vizionárkou. Nebola kanonizovaná, ale od konca 16.storočia je  uctievaná ako svätá. V Nemecku je považovaná za priekopníčku vedeckej prírodovedy. V roku 2012 pápež Benedikt XVI. vyhlásil sv. Hildegardu za učiteľku Cirkvi. Na jej počesť bol pomenovaný aj rod rastlín s názvom Hildegardia.

Orlíček mal výnimočné postavenie aj v kresťanskej symbolike; kvet pripomínajúci päť spojených holubíc pripomínal Ducha Svätého, trojpočetné listy zase Najsvätejšiu Trojicu. Sedem kvetov symbolizovalo sedem darov Ducha Svätého, tri zase kardinálne kresťanské cnosti: vieru, nádej, lásku. Kvet bol obľúbenou inšpiráciou aj pre umelcov. Jedným z najznámejších diel s vyobrazením rastliny je obraz Mária s dieťaťom od flámskeho maliara Huga van der Goesa v galérii Uffizi vo Florencii.

Bylina sa využívala v ľudovej medicíne na liečenie porúch pečene, najmä pri liečení žltačky, tiež pri liečení zápalových ochorení spojených s vysokou horúčkou, chronickej nádche, vykašliavaní krvi, pri zväčšených alebo opuchnutých lymfatických uzlinách. Koreň orlíčka sa používal aj na liečenie kožných ekzémov a poranení. Rastlina bola tiež zložkou krv čistiacich zmesí.

Výskum orlíčka z pohľadu liečenia chorôb pečene bol realizovaný na Univerzite lekárskych vied v Poznani.  Poľskí vedci svojim výskumom  potvrdili, že rastlinný extrakt má na pečeňové bunky ochranný účinok.

Napriek všetkým vymenovaným pozitívam je orlíček jedovatou rastlinou. Patrí do veľkej skupiny iskerníkovitých, ktoré obsahujú viac či menej toxických látok. Požitie väčšieho množstva čerstvých bylín môže spôsobiť kŕče, dýchacie problémy, srdcovú slabosť.

Možno aj preto sa dobytok a zver spásaniu orlíčkov úspešne vyhýba.

Zaujímavý je spôsob opeľovania týchto pozoruhodných rastlín. V našich podmienkach túto činnosť vykonávajú najmä čmele, ktoré sa so svojim cuciakom dokážu dostať  do dlhej kvetnej ostrohy naplnenej nektárom. Včely a menšie druhy čmeľov však rovnako nechcú ostať naprázdno a k sladkej šťave sa doslova prehryzú zo zadnej strany kvetu. Samozrejme, bez toho, aby vykonali svoju prácu a rastlinu opelili. Pri niektorých druhoch orlíčkov s mimoriadne dlhou kvetnou ostrohou (niektoré ju môžu mať až 15 cm), ktoré rastú napr. v Amerike, úlohu opeľovačov preberajú motýle lišaje, ba dokonca kolibríky.

V druhej polovici mája rozkvitajú veľké, jasnomodré kvety  plamienka alpínskeho (Clematis alpina).

Plamienok alpínsky (foto: autor)

Latinský rodový názov rastliny pochádza z gréckeho „kléma“ – úponok, čo naznačuje, že plamienok je lianou a k svojmu rastu potrebuje oporu. Rastie na skalách, v kroviskách, na okrajoch lesa na bohatých humóznych, často kamenistých pôdach. Obľubuje vápencové podložie. V blízkom okolí Tvarožnianskej doliny ho môžeme obdivovať na území európskeho významu Dubiny pri Levoči v lokalite pod Hradiskom. Tak ako orlíček aj plamienok je skvostom našich okrasných záhrad v podobe veľkokvetých a rôznofarebných variet a kultivarov. K tým najpôsobivejším určite patrí „Nelly Moser“ s bielymi kvetmi a jemnými ružovými pásikmi uprostred lupeňov.

Plamienok patrí do čeľade iskerníkovitých. Už tento fakt upozorňuje na jeho jedovaté vlastnosti; obsahuje esenciálne oleje (silice) a iné zložky, ktoré dokážu pôsobiť dráždivo na kožu a sliznicové membrány(vnútro úst, nosa, očí). V prípade požitia rastliny môže dôjsť  k vnútornému krvácaniu zažívacieho traktu. V ľudovom liečiteľstve Ameriky sa jeden z druhov plamienka využíval na liečenie migrén a nervových porúch, pravda pri veľmi malých dávkach rastlinnej drogy. Využívaný bol aj na liečenie kožných infekcií. Pri farmakologických výskume niektorých druhov plamienka boli preukázané analgetické (proti bolesti), antibakteriálne, protizápalové, protirakovinové a močopudné účinky. Čínski vedci dosiahli sľubné výsledky pri skúmaní protirakovinových a protiinfekčných (liečenie infekčných chorôb)schopností rastliny.

Plamienok alpínsky je pozoruhodnou, pomerne zriedkavou, ozdobou našej prírody. Aj preto bol zaradený medzi chránené rastlinné taxóny.

Na letných poliach uchvátia svojou krásou vlčie maky (Papaver rhoeas) .  Ničím nezameniteľné rastliny dávajú letu prirodzený pôvab, lákajú k zastaveniu aj zamysleniu. Vlčie maky – to sú predovšetkým spomienky na mladosť, na žlto – zelené lány obilia popretkávané červeňou makových kvetov, na prašné poľné cesty lemované hodvábnymi lupeňmi, ktoré svojskou nehou odpovedajú na poryvy vetra.

Vlčie maky vo vetre (foto: autor)

Vlčie maky sú oddávna aj zdrojom umeleckej inšpirácie. Symbolika rastliny sa dotkla prakticky všetkých starovekých národov. V starej Perzii bola považovaná za kvet lásky a symbol zamilovaných,

ktorí sú pre lásku ochotní zomrieť. V urdskej literatúre (urdčina – jazyk Pakistanu, Indie) symbolom mučeníctva a lásky. Rastlina si našla svoje miesto aj v umení neskoršieho obdobia. Známa zmienka o nej je v poézii slovenského básnika Jána Kostru: „ Nevädze, kúkoľ, vlčie maky, zvončeky, krále, divé klince. Hovorím čosi, ale celkom inšie.“ Vlčie maky našli svoju odozvu aj vo výtvarnom umení francúzskych impresionistov. Claude Monet ich zvečnil vo svojich dielach Vlčie maky v Argenteuil  či Leto. Pole vlčích makov. Vlčie maky sú aj symbolom spomienky na padlých v I. svetovej vojne. Základom tejto symboliky je báseň kanadského vojnového lekára Johna McCraea Na flámskych poliach (In Flanders Fields): „ Na flámskych poliach vlčie maky rastú …“.

Kvety dali meno aj osobitému odtieňu červenej farby pod francúzskym názvom „coquelicot“.

Rastlina sa využívala v ľudovom liečiteľstve už v dávnej minulosti. Korunné lupienky tlmili kašeľ (sirupy), uľahčovali vykašliavanie a slúžili aj na mierne na upokojenie organizmu. Príležitostne sa podávali  deťom na zmiernenie bolesti a ako prísada do jedla na dobrý spánok. Na základe tejto skutočnosti bol odvodený latinský názov rastliny papaver ( pappa = jesť, jedlo, verum = pravý), teda pravé detské jedlo (kašička).  V Taliansku sa predávajú jedlá určené malým deťom pod názvom „ pappa per bebe“ .  Farbivá (antokyany) získavané z rastliny slúžia na vzhľadovú úpravu čajovín a farbenie esencií. Vlčí mak obsahuje najmä alkaloid readín (roeadín), ktorý ma mierne sedatívne účinky.  

Vlčí mak môže byť nebezpečný pre pasúci sa dobytok. Prípadov otráv človeka bolo opísaných veľmi málo, ale vyskytli sa. Prejavili sa zvyčajne nevoľnosťou, vracaním, nepokojom, dýchavičnosťou, spomalením srdcovej frekvencie(bradykardia), slabosťou v končatinách. Požitie rastliny viedlo k podobným  klinickým stavom, aké sú pozorované pri intoxikácii morfínom.

V júni rozkvitá na našich poliach ďalšia bylina z čeľade makovitých, dym zeme – zemedym lekársky (Fumaria officinalis,  rusky „dymjanka“, poľsky „dymnica“ ).  Rastlina je zaznamenaná ako fumus terrae (dym zeme) už v 13. storočí. Dioscorides v De Materia Medica uvádza, že potretie očí šťavou zemedymu spôsobuje slzenie tak, ako je to pri štipľavom dyme. Je možné, že názov rastliny pochádza aj od priehľadných kvetov, ktoré najmä za rannej rosy pripomínajú dym vychádzajúci zo zeme.

Zemedym lekársky (foto: autor)

Zemedym, rovnako ako mak vlčí či chochlačky, patrí do skupiny makovitých rastlín. Len pre zaujímavosť, jarné  chochlačky mali v minulosti odborný názov rovnako Fumaria.

Rastlina kvitne od júna do začiatku septembra. Jej bohaté populácie sa dajú nájsť na políčkach ležiacich na južnom úbočí vrchu Brezová v značnej nadmorskej výške (takmer 900 m n.m.).

Alkaloidy zemedymu sú príbuzné ópiovým zložkám maku. Najznámejšie z nich patria do skupiny protopínov ( protopín čiže fumarín). Protopín účinkuje podobne ako morfín maku.

Zemedym sa uplatňuje v terapii na podporu trávenia, v ľudovom liečiteľstve ako prostriedok na potenie, preháňadlo a  močopudný prostriedok.  Známe sú aj jeho pozitívne účinky pri liečení kožných vyrážok a ekzémov. Pri  predávkovaní alebo otrave hrozí nebezpečenstvo útlmu dýchacieho centra (podobne ako pri opiátových látkach).

Tak ako sú schopné uchvátiť svojou jedinečnou krásou, majestátnosťou, impozantným zjavom (dokážu narásť až do dvoch metrov) či zaujímavým tvarom kvetov, dokážu byť oveľa menej príjemné z tej druhej, „odvrátenej“, strany. Prilbice – vznešené dámy našej kveteny –  patria medzi najjedovatejšie rastliny sveta. Každá ich časť je nebezpečná. Dokonca obyčajný nektár z kvetov dokáže pôsobiť ako silné narkotikum(omamná látka).

Grécka legenda hovorí, že rastlina vyrástla zo slín trojhlavého psa Kerbera, ktorý mal jedovatý dych a bol známym strážcom podsvetia, Hádovej ríše mŕtvych. Iný zdroj uvádza, že rastlina vznikla z krvi gréckeho boha Prometea, ktorého bohovia  potrestali za pomoc ľudstvu prikovaním ku skale. Mýtický orol Ethon na Titana pravidelne nalietaval a vytrhával z jeho tela kusy neustále dorastajúcej pečene. Rastlinu potom objavila bohyňa Hekaté, ktorá ju použila na otrávenie svojho otca Perza.  Prilbica vystupuje aj v príbehu o Iasónovi a Argonautoch. Kňažná Médeia sa pokúsila zabiť gréckeho hrdinu Tézea práve prilbicou.  Rastlina bola zdrojom inšpirácie aj pre umelcov. Často bola zobrazovaná a opisovaná ako symbol smrti. Mýty niektorých národov jej prisudzujú čarodejnú moc pri odháňaní a zabíjaní vlkolakov, iné zasa uvádzajú zázračnú schopnosť rastliny premieňať ľudí práve na týchto démonov.

Koreň aj nadzemná časť rastliny obsahujú mimoriadne jedovaté psychoaktívne (dokážu ovplyvniť psychiku človeka) alkaloidy, z ktorých je najznámejší  akonitín.  Už veľmi malé množstvo( 3-6 mg) tejto látky dokáže usmrtiť aj najzdravšieho jedinca. Uvedené množstvo zodpovedá len niekoľkým gramom čerstvej alebo vysušenej rastlinnej hmoty. Jedy  dokážu preniknúť do tela aj cez kožu. Citlivým osobám môžu na nej spôsobiť pľuzgiere a zápaly. Korene prilbice boli základnou zložkou na prípravu nápoja čarodejníc so silnými halucinogénnymi účinkami.

Hlavný alkaloid prilbíc – akonitín – má analgetické (utišuje bolesť) a antipyretické (znižuje horúčku) vlastnosti. Negatívne pôsobí na činnosť srdcového svalu. Je účinný pri neuralgických (nervového pôvodu) bolestiach. Známe je jeho použitie pri neuralgii (bolesti) trojklaného nervu. Uplatňuje aj pri liečení dny, reumatických bolestiach a na zníženie horúčky pri chorobách z nachladnutia.

Otrava akonitínom sa prejavuje nepríjemnými pocitmi v oblasti trojklaného nervu , ktoré sa postupne šíria do celého tela. Dochádza k poklesu telesnej teploty, nepravidelnému pulzu, zlyhávaniu cirkulácie krvi (krvného obehu) a ochrnutiu dýchacieho centra.

Latinský názov rastliny Aconitum je odvodený z gréckeho „ aconitos“  = bez prachu (ktorý  zvyčajne sprevádza boj), v prenesenom význame bez boja (čo súvisí s vysokou toxicitou rastliny a jej použitie zabezpečí víťazstvo bez prachu bojísk, to znamená jedom) . Zaujímavé sú rodové názvy rastliny aj v iných jazykoch: v angličtine je to „monkshood“ = mníšska kapucňa –  na základe tvaru kvetov pripomínajúci mníšsku pokrývku hlavy, tiež „wolfsbane“ = vlčí jed –názov poukazuje na spôsob využitia rastliny pri zabíjaní vlkov namáčaním šípov do jej štiav. Na tieto účely sa využívala najmä prilbica žltá (starší latinský názov Aconitum lycoctonum – vlčí jed –, nový názov A. vulparia – líščí jed).  Slovenský názov vyplynul z nápadnej podoby kvetov stredovekým vojenským prilbiciam. Tie poslúžili na pomenovanie rastliny aj v maďarčine – „sisakvirág“- a nemčine „Eisenhut“.  Prilbica je známa aj pod ľudovými názvami diablova prilba, modrá raketa či kráľovná všetkých jedov. Ten posledný  ju vystihuje hádam najviac. Aj preto jej prischol výnimočný prívlastok „rastlinný arzén (arzenik)“.

V našich končinách rastie prevažne prilbica pestrá (Aconitum variegatum).

Prilbica (foto: autor)

Obľubuje vlhké, humózne, tienisté miesta pozdĺž potokov. Často ju sprevádzajú jelše, z bylín deväťsily a mačuchy. Od tatranskej prilbice tuhej sa líši mierne rozkonárenou byľou a vyššími a štíhlejšími prilbicami kvetov, ktoré sú výrazne vyššie ako širšie, majú slabý fialkastý nádych a oproti svetlu výraznú žilnatinu. Kvitnú v júli až septembri.

Viacero prilbíc patrí medzi chránené rastliny. Z tých najznámejších a najrozšírenejších  je to predovšetkým prilbica tuhá (Aconitum firmum), karpatský endemit (rastie len v Karpatoch) vyskytujúci sa najmä na vlhších miestach a brehoch potokov vo Vysokých Tatrách.

Zaujímavosťou prilbíc je aj spôsob ich opeľovania, ktoré zabezpečujú výlučne čmele.

Kultivary prilbíc sa s obľubou pestujú aj v okrasných záhradách.

Náprstníky sú skutočnými elegánmi lesa. Strapce dokonalých zvončekovitých kvetov so zaujímavou vnútornou kresbou, odkrývajú svoju krásu koncom júna. Ich obľúbeným domovom sú rúbaniská a okraje lesov, kde ich nachádzame do skorej jesene. Tá z nich dokáže vytvoriť výnimočné,  dominantné exempláre flóry, ktorých prítomnosť sa dá len ťažko prehliadnuť.  Náprstník veľkokvetý (Digitalis grandiflora) je jediným druhom z náprstníkov, ktoré sa v našich končinách vyskytujú prirodzene.

Náprstník veľkokvetý (foto: autor)

Rastlina dostala slovenský rodový názov podľa nápadnej podobnosti kvetov s krajčírskym náprstkom.

Aj latinský názov „digitalis“ bol odvodený z termínu „digitus“ = prst. Podobné meno dostal náprstník vo väčšine románskych jazykov – „digitale“. Slovanské jazyky používajú názov blízky slovenčine: „naparstnica“ v poľštine, „naperstjanka“ v ruštine. Nemecké „Fingerhut“ je totožné so slovenským ekvivalentom.  Súčasný anglický názov „foxglove“, ktorý odpovedá nášmu „líščia rukavička“, bol v minulosti prisudzovaný inej rastline. Je možné, že názov sa vyvinul skomolením významovo čistejšieho výrazu „folks´glove“, čo znamená „rozprávková rukavička“.

História využitia rodu náprstník v liečiteľstve siaha až do 5. storočia. V tom čase sa ordinoval pri rôznych komplikáciách v šestonedelí. Liečivé vlastnosti rastliny ako prvý preskúmal a zaznamenal vo svojej práci anglický lekár William Withering v roku 1785. Spis mal názov „ An Account of the Foxglove and some of its Medical Uses With Practical Remarks on Dropsy  and other Diseases“ – Poznatky o náprstníku a jeho terapeutickom využití s praktickými poznámkami k liečeniu vodnatieľky a iných chorôb. Witheringova práca načrtla zásady a smerovanie využitia náprstníka pri liečení srdcových chorôb.

William Withering (1741 – 1799),

anglický lekár, objaviteľ

liečivých vlastností náprstníka.

Na obrázku zobrazený s náprstníkom. (obrázok: zdroj Wikipedia)

Náprstníky obsahujú srdcové glykozidy –digitoxín, gitoxín, digoxín-, z ktorých sa vyrábajú lieky na posilnenie srdcovej činnosti(kardiotoniká). Jedným z najznámejších liekov vyrábaných na báze náprstníkových glykozidov je DIGOXIN, ktorý sa používa pri chronickej srdcovej nedostatočnosti. Vyrába sa zo srdcového glykozidu digoxínu, ktorý je obsiahnutý v listoch náprstníka vlnatého (Digitalis lanata). Tento druh má pôvod na Balkáne – volá sa aj grécky náprstník (Grecian Foxglove) -, pričom severnou hranicou jeho výskytu je Maďarsko. V našich podmienkach sa prirodzene nevyskytuje, pestuje  sa za účelom  získavania rastlinnej drogy, ktorou sú vysušené listy. Jedovaté vlastnosti  tejto rastliny boli využité aj v bondovke Casino Royale z roku 2006.

Prvým náprstníkom, ktorý našiel využitie v modernej medicíne bol náprstník červený (Digitalis purpurea). Na Slovensku nie je pôvodnou rastlinou. Pokiaľ v prírode nájdeme jedince aj v našich podmienkach, je pravdepodobné , že ide o splanené populácie náprstníkov.  Náprstník červený sa pôvodne vyskytoval  v juhozápadnej a západnej Európe, odkiaľ sa rozšíril do južnej Škandinávie,  Stredomoria   a Strednej Európy. Pre svoj impozantný zjav, širokú farebnú škálu a pôsobivosť  kvetov je veľmi obľúbený ako dekoratívna  rastlina našich záhrad.

Aj keď je veľmi nepravdepodobné, aby si niekto pomýlil listy náprstníkov, prípadne ich ochutnával , je potrebné upozorniť na ich značnú toxicitu. Pri požití istého množstva v čerstvom či suchom stave, môže dôjsť k fatálnej dysrytmii  srdca končiacej smrťou. Keďže hranica medzi liečivým a toxickým pôsobením glykozidov náprstníka je veľmi tenká, ich dávkovanie pre pacientov je veľmi prísne sledované. Otrava sa zvyčajne prejavuje  nevoľnosťou, vracaním, bolesťami brucha, závratmi, depresiou, úzkosťou, zmätenosťou,  suchom v ústach a hrdle, niekedy mdlobami a kómou.  Zo srdcových príznakov sa vyskytuje najmä bradykardia – spomalenie srdcového rytmu.

Na  okrajoch ciest, starých navážkach, v opustených kameňolomoch rastie silne aromatický vratič obyčajný (Tanacetum vulgare). Ruský a ukrajinský rodový názov rastliny „pižma“  či „pižmo“ poukazuje práve na  jej intenzívnu charakteristickú vôňu. Už z opisu stanovíšť výskytu vyplýva jeho viazanosť na miesta pozmenené človekom.

Vratič obyčajný – detail súkvetia (foto: autor)

Rodové meno rastliny Tanacetum bolo odvodené z výrazu stredovekej latinčiny „ tanazita“, ktorý má svoj pôvod v gréckom „athanasia“, čo znamená nesmrteľný, dlho trvajúci, s odkazom na dlhé kvitnutie rastliny, iné záznamy o vratiči hovoria, že nápoj z neho pripravený zabezpečí večný život. Vo väčšine slovanských jazykov má názov rastliny podobný tvar, aký je v slovenčine: v bulharčine je to „vratiga“, v češtine „vratič“, v slovinčine „vratič“, v poľštine „wrotycz“. Tieto názvy naznačujú, že vratič je našou, pôvodom európskou rastlinou.   V týchto historických názvoch sa pravdepodobne ukrýva významná schopnosť rastliny vracať organizmus do stavu, aký bol pred chorobou, teda vyliečiť, uzdraviť.

Vratič bol mimoriadne obľúbeným liečebným prostriedkom už v antike. Bojovalo sa ním proti vnútorným(červy, škrkavky) aj vonkajším parazitom(cudzopasný hmyz, svrab). V záznamoch o využití rastliny pochádzajúcich z čias Karola Veľkého z 8.storočia sú opísané možnosti použitia rastliny proti črevným červom, pri liečení reumatizmu, horúčky a tráviacich ťažkostí. Veľké dávky drogy boli používané na vyvolanie potratu (abortívum).  Naopak, menšie množstvá slúžili na podporu ženskej plodnosti a ako prevencia potratov. Ďalšie indikácie zahŕňali liečenie dny, hystérie, obličkovej nedostatočnosti a plynatosti. Rastlina si našla miesto aj v kulinárii ako náhrada muškátového orecha a škorice. V Česku je dodnes základnou ingredienciou na výrobu známeho bylinného likéru Praděd.

Vratič sa v Amerike používal aj na výrobu pohrebných rubášov a vencov. Používal sa aj na výzdobu vnútornej strany rakiev. Traduje sa, že pri sťahovaní cintorína na iné miesto si bylina uložená v rakve zachovala svoj tvar aj vôňu aj po 200 rokoch.

Vratič sa využíval aj ako prirodzený ochranný prostriedok na balenie mäsa a rýchlo sa kaziacich potravín (odpudzuje hmyz).

Rastlina obsahuje značné množstvo prchavých(éterických) olejov, ktoré majú svoju typickú, vratičovú vôňu. Ich základnou zložkou sú terpény, najmä neurotoxický jed tujón. Niektoré rastliny ho môžu  obsahovať až 70%, iné genotypy takmer 95%, ďalšie tujón takmer neobsahujú. Už 10 kvapiek oleja môže byť smrteľnou dávkou. Aj vypitie väčšieho množstva čaju môže mať fatálne následky. Otrava vratičom sa prejavuje rýchlym a nepravidelným pulzom, ťažkým zápalom žalúdka, kŕčmi a krvácaním maternice. Požitie vratiča môže byť  spojené s dávením, hnačkami, poškodením obličiek aj centrálnej nervovej sústavy. Rastlina je dnes už zastaraným liečebným prostriedkom a jeho používanie je životu nebezpečné.

Olej získaný z vratiča má významnú schopnosť  odpudzovania a hubenia hmyzu (insekticíd). Výborné výsledky boli dosiahnuté použitím oleja a parného destilátu listov a kvetov v boji proti pásavke zemiakovej. Rastlina významne potlačila aj rozsiahle populácie vošky kapustovej na kapuste. Úspechy boli dosiahnuté aj pri likvidácii múčneho červa, molice skleníkovej a roztočca chmeľového (chmeľ, zemiaky, uhorky, vinič, okrasné rastliny).

Svojvoľné použitie rastliny na terapeutické účely je veľmi nebezpečné. Prípadné použitie môže odporučiť  iba lekár!

Pokračovanie nabudúce.