prosilva

Predstaviť si našu Zem v časoch, keď bola zmietaná búrlivými procesmi vývojových zmien si určite vyžaduje riadnu dávku fantázie. Ona jediná dokáže preklenúť priepasť – časovú hlbočinu – ohraničenú na jednej strane jej pradávnymi dejinami s hmlistými, nejasnými kontúrami pripomínajúcimi brehy vyliatej rieky, o ktorých – pozorujúc beztvarú masu vody – len tušíme  a zreteľnejšími, ostrejšími črtami súčasnosti týčiacimi sa na protipóle dávnych vekov.

Skúsme sa teraz – vyzbrojení náležitým stupňom predstavivosti – preniesť  do obdobia prvopočiatkov vývoja Zeme, do času, keď prakontinenty boli v pohybe, pravidelne do seba narážali, oddeľovali sa, aby sa niekde inde a inokedy mohli znovu spojiť. Európa ešte zďaleka nebola Európou, Amerika Amerikou, studená Škandinávia ležala niekde v blízkosti rovníka …

Sme v treťom najstaršom geologickom období prvohôr, ktorému dali vedci meno podľa keltského kmeňa Silúrov obývajúcich Britániu – silúr. Rieka času nás dopravila do obdobia vzdialeného viac ako 400 miliónov rokov od súčasnosti. Teplé silúrske more, ktoré obmýva prastaré pevniny, oplýva nesmiernou biologickou rozmanitosťou. Vlastne, život prebieha najmä tu, v jeho nekonečných vodách. Zem sa teší priaznivým teplým a stabilným podmienkam – priemerná teplota zemského povrchu dosahuje 17 °C. Pre rastlinstvo nastáva dôležitý okamih – z plytkých morí a močiarov na zemskú súš vystupujú najstaršie cievnaté rastliny. Vedci im dali vcelku moderné mená – cooksonie (po austrálskej paleobotaničke Isabel Cooksonovej) a začlenili ich do prastarej skupiny rýniorastov. Pre rozvoj života na planéte nastáva zásadné obdobie evolúcie: rastliny postupne vytvárajú stonku (cooksonie mali len tento orgán, ktorý plnil všetky funkcie vo vnútri s jednoduchým cievnym zväzkom), koreň, listy a vo vnútri základných orgánov cievny systém. Ten umožní prepravovať vodu a potrebné látky v rastlinnom tele.  Okrem toho slúži rastlinám aj ako opora a ochrana pred vplyvmi vonkajšieho prostredia, čo pomôže niektorým zástupcom flóry narásť do obrovských rozmerov; jednoduchý systém ciev je rozvinutý do dokonalosti. O čosi neskôr ako cooksonie sa objavuje aj prvý zástupca plavúňorastov s krkolomným názvom baragwanathia (podľa austrálskeho výskumníka a geológa Williama Baragwanatha).                                        Uplynie dlhý čas a  plavúňovité rastliny zaznamenajú obrovský rozmach s vrcholom v období karbónu. Ich výška tu dosahuje nezriedka  30 – 40 metrov a priemer kmeňa až 1m. Mŕtve telá týchto vyhynutých obrov začínajú formovať uhoľné ložiská sveta.   

Umelecké stvárnenie stromovitých plavúňov.

Obrázok vľavo: rod Sigillaria

Obrázok vpravo: rod Lepidodendron

Zdroj:internet

Skamenený peň plavúňa rodu Sigillaria v anglickom meste Stanhope vsadený do cintorínskeho múra

Zdroj: internet

 Skamenené pne plavúňa rodu Lepidodendron v parku Victoria v Glasgowe, Škótsko

Zdroj: internet

Dnešné plavúne zďaleka nedosahujú parametre svojich dávnovekých príbuzných;  plazia sa po zemi a ich stonka dorastá maximálne do 120 cm dĺžky. Aj preto sú veľmi ľahko prehliadnuteľné. K tým najznámejším patrí plavúň obyčajný (Lycopodium clavatum),  rastlina, ktorú najčastejšie nájdeme v spoločenstve čučoriedok, vresov, psíc, v ihličnatých lesoch, najmä v smrekových mladinách.

Porast plavúňa obyčajného v smrekovej mladine. Foto: autor článku

Má drobné husté ihlicovité listy s jedinou strednou žilkou, nadzemná časť veľmi pripomína  semenáčiky ihličnatých drevín.  Plavúne nekvitnú, nemajú kvety v zmysle klasických kvitnúcich rastlín; v lete sa na konci sýtozelených stoniek objavujú výtrusonosné listy usporiadané do klasov, ktoré sú výrazne svetlejšie, žltkastej farby. V nich sa ukrývajú spóry, ktoré slúžia na ďalšie rozmnožovanie rastliny.

Detail výtrusonosných listov. Foto: autor článku

Samotné rozmnožovanie plavúňov je veľmi zaujímavým, ale pomerne zložitým javom. Prebieha v dvoch fázach – pohlavnej, ktorej sa odborne hovorí gametofyt a nepohlavnej s názvom sporofyt. Pohlavná generácia vyrastá pod zemou z vyklíčených výtrusov, ktoré sa vytvorili v už spomínaných žltkastých výtrusných klasoch. Zaujímavosťou je, že v tejto fáze má rastlina charakter nižších stielkatých rastlín, to znamená, že nevytvára orgány podobné vyšším rastlinám – koreň, stonka, list, cievne zväzky. Na stielke sa postupne vytvoria samčie a samičie pohlavné orgány, ktoré produkujú samčie a samičie pohlavné bunky. Po oplodnení samičej bunky pohlavná fáza prechádza do nepohlavnej a z tejto bunky vyrastajú tmavozelené cievnaté rastliny s výtrusným klasom na vrchole. Cyklus sa opakuje.

Proces klíčenia výtrusov, tvorby stielky s pohlavnými orgánmi je veľmi dlhý a môže trvať aj niekoľko rokov! Na dôvažok, v tejto fáze je potrebná aj externá spolupráca húb. Popri tomto zdĺhavom a komplikovanom systéme reprodukcie  si rastlina vyvinula aj jednoduchší systém na zachovanie druhu prostredníctvom samostatného vegetatívneho (nepohlavného) rozmnožovania. Na to stačí plaziaca sa stonka, ktorá sa dokáže zakoreniť. 

Výtrusonosné listy oddeľujú od materskej rastliny výrazné stopky. Foto: autor článku

Liečebné využitie plavúňov siaha až do 16. storočia.  Vysušené spóry, ktoré sa zbierali vytriasaním, sa v ľudovej medicíne používali ako zasýpací prášok na hojenie rán, vyrážky, vredy, podráždenú či popálenú pokožku. Mali však aj technické využitie: používali sa v lekárenskej praxi na posýpanie piluliek, dokonca ako súčasť látky na odoberanie odtlačkov prstov, výstelok foriem pri zlievaní kovových materiálov alebo na výrobu svetelných efektov, pri fotografovaní – spóry intenzívne a prskavo horia. Využili sa aj ako pomocný prostriedok pri vojenských pokusoch v päťdesiatych rokoch v USA, ktoré súviseli s leteckou aplikáciou sulfidov zinku a kadmia. 

Usušená vňať si našla uplatnenie pri chorobách obličiek, močového mechúra, prostaty, žalúdka, pečene. Pil sa aj studený výluh(macerát) zo spór pri chorobách močového ústrojenstva a pečene, aj ako jej ochrana.  

Plavúň je súčasťou mnohých homeopatických liekov, ktoré sa aplikujú pri tráviacich, urogenitálnych, kožných či psychických indikáciách (depresie, melanchólia, úzkosť, podráždenie, precitlivenosť …).

Rastlina je doteraz predmetom farmakologického a medicínskeho výskumu. Nádejne vyzerajú výsledky pri potlačení bujnenia rakovinových buniek (protirakovinové účinky) – Mandal a kol.: Lycopodín z extraktu plavúňa obyčajného potláča bujnenie HeLa (rakovinových) buniek …, in: Journal of Pharmacology, 2010. Zaujímavé a perspektívne sa javia aj niektoré výstupy z výskumov plavúňa pri liečení neurodegeneratívnych chorôb mozgu (Alzheimerova choroba), ktoré okrem iného odporúčajú použitie plavúňovej drogy pri zhoršovaní pamäte(zlepšenie toku krvi v mozgu).  

Rastlina je jedovatá, obsahuje toxické alkaloidy lykopodín (paralyzuje motorické nervy), klavatín a klavatoxín. Nekontrolované použitie vysušených bylín sa preto na vnútorné použitie neodporúča.

Máloktorá rastlina našla takú odozvu v ľudovom názvosloví ako plavúň. Spomína sa ako medvedie drápky, hadia tráva, čarodejná tráva, čertovo kopyto, vlčia labka, jelení rožok, vidlačka, vlčí chvost, machovina, dokonca aj rastlinná síra – podľa sfarbenia spór. Rodový odborný názov Lycopodium pochádza z gréckeho „lykos“ – vlk a „podion“ – nôžka, druhové clavatum je odvodené z latinského „clava, clavia“ čo znamená kyj( kyjak, palica), na ktorý sa podobajú stopkaté výtrusné klasy rastliny.  

Plavúň obyčajný si našiel svoje miesto aj medzi chránenou flórou Slovenska, ktorej zoznam je uvedený v príslušnej vyhláške k zákonu o ochrane prírody. Tu je určená aj spoločenská hodnota rastliny vo výške 14€ za jedinca. Rovnako je zaradený aj do aktuálneho Červeného zoznamu výtrusných a kvitnúcich rastlín Slovenska z roku 2015.

Svojím zjavom, zaujímavým estetickým výzorom, pozoruhodným životným cyklom, ale najmä dávnovekým príbehom najstaršej rastliny sveta si určite zaslúži našu pozornosť a ochranu.