prosilva

Klobúk, hlúbik, zospodu klobúka rúrky alebo lupene, tak si predstavuje huby bežný smrteľník.

Príroda však pripravila fascinujúce divadlo aj z menej známych masiek týchto tajomných organizmov. Každý z účinkujúcich má svoj vlastný príbeh, nádhernú rozprávku, posolstvo z podzemia, s nepreberným množstvom tvarov, farieb, vôní, ktoré neunikne pozornosti len skutočného nadšenca…

Lesné koraly

Svojim zjavom pripomínajú skutočné morské koraly. Sú bohato rozkonárené, zväčša bielej alebo dymovosivej farby. Napriek neveľkej výške – najviac okolo 8 cm – sú neprehliadnuteľné.

Konárovka hrebeňovitá pod smrekovo-jedľovým porastom          Foto: František Mathia

Od júna až do začiatku zimy rastie pod smrekmi a jedľami konárovka hrebeňovitá (Clavulina coralloides), huba typického koralovitého tvaru s ostrými hrebienkami na konci vetvičiek. Často rastie v skupinách, pričom vytvára nádherný smotanový špalier, ktorý ostro kontrastuje s tmavozelenými machovými vankúšmi.

Konárovka popolavá v lesoch nad Tvarožnou           Foto: František Mathia

Konárovka popolavá (Clavulina cinerea) rastie v rovnakom období a na rovnakých stanovištiach ako jej predchádzajúca príbuzná. Je sfarbená viac do siva a konce vetvičiek nie sú ukončené hrebienkami, ale sú zaoblené alebo s tupými zúbkami.

K pozoruhodným koralovitým hubám patria strapačky. Okrem atraktívnej veľkosti – niektoré druhy dorastajú až do 20 cm výšky a šírky – majú aj pestrú paletu farieb – od rôznych odtieňov žltej cez zelenú po ružovú, fialovú. 

Strapačka žltookrová ako „bonsai stromček“ v lesoch nad Hradiskom          Foto: František Mathia

K najbežnejším druhom  v našich končinách patrí strapačka žltookrová (sosnová) (Ramaria eumorpha(invalii)) s okrovožltými konárikmi. Rastie v ihličnatých lesoch od júla do novembra, aj v čarodejných kruhoch.

Huba ako kyjak

V opadanom lístí je takmer neviditeľná. Jej medovohnedá farba dokonale splýva najmä s bukovým opadom, ktorý mimoriadne obľubuje. Nemá typický klobúčik ani hlúbik. Vyzerá ako zmenšenina bejzbalovej pálky či kyjaku: je štíhla, na vrchu plynule prechádzajúca do rozširujúcej sa „hlavičky“, ktorá je výtrusovou základňou nového života. Veru tak, kyjovka rúrkovitá (Macrotyphula fistulosa), je naozaj  zaujímavým zjavom  našej jesenno – zimnej mykoflóry.

Kyjovka rúrkovitá v bukovom poraste na Levočskej dubine           Foto: František Mathia

Jej „tykadlá“ vykúkajú zo zeme akoby vykonávali terénny prieskum prežitia. Objavujú sa v septembri, za priaznivých podmienok ich môžeme nájsť ešte v decembri. Kyjovka sa nezbiera – nie je jedlá -, ale určite stojí za povšimnutie.

 Lieviky a trúbky     

Čierne kuriatko, lievikovité kuriatko, čierna trúbka, trúbka mŕtvych (podľa legendy na tejto hube hrali ako na trúbke mŕtvi v podzemí), roh hojnosti – to všetko sú názvy veľmi obľúbenej a pomerne hojnej jesennej huby lievika trúbkovitého (Craterellus cornucopioides). Jej latinský rodový názov pochádza zo starej gréčtiny  zo slova kráter, čo bola nádoba určená na miešanie vína a vody, na ktorú sa huba nápadne podobala. Druhové meno cornucopioides je odvodené z latinského cornucopia (cornu copiae), čo znamená roh hojnosti.

Lievik trúbkovitý v bukovom lese na Levočskej dubine          Foto: František Mathia

Plodnice lievika rastú najmä na jeseň v listnatých lesoch. Žije v symbióze s bukmi, preto ho nájdeme práve pod nimi. Má pomerne nevábny vzhľad a tvar – staršia huba vyzerá ako  roztrhaná sivohnedá alebo  čierna handra. Je  však jedlá a chutná. Na kuchynské použitie sa zvyčajne suší, rozdrví na prášok a používa ako korenina na prichutenie jedál.   

Bafkajúce prášnice

Plodnice prášnic majú typický guľatý tvar lopty.  V ich vnútri sa ukrýva výtrusorodá dužina, ktorá dozrievaním žltne a napokon hnedne. Zrelé výtrusy sa šíria cez otvory a praskliny dozretých plodníc do okolia. Sú podobné obláčikom dymu, ktorý vzniká pri fajčení fajky.

Prášnica bradavičkatá v lesoch nad Hradiskom          Foto: František Mathia

Prášivka, fučka alebo prášnica bradavičkatá (Lycoperdon perlatum), známa a populárna ostnatá žiarovka patrí k obľúbeným detským hubám, pretože dozreté rozpučené chodidlom jemne „bafkajú“, pričom vystreľujú obláčiky spór.

Plodnice rastú veľmi dlho od júna až do novembra samostatne, v skupinách alebo zhlukoch. Mladé sú jedlé a chutné. Spóry môžu spôsobiť podráždenie dýchacích ciest a pľúc. Realizované laboratórne testy s prašnicou naznačujú jej antimikrobiálne a antimykotické účinky.

Prášnica dlabaná na lúkach pod Brezovou nad Hradiskom          Foto: František Mathia

Na lúkach, pasienkoch a trávnatých prílesných zónach rastie od mája do novembra atraktívna prášnica dlabaná (Lycoperdon utriforme). Zvonku plodnice vytvárajú pôsobivú mozaiku, čo našlo odozvu aj v anglickom ľudovom názve – „mosaic puffball“. Zaujímavý pôvod má aj latinský druhový názov „utriforme“, ktorý je odvodený z odborného termínu pre maternicu – uterus – to znamená, prášnica, ktorá má tvar, podobu maternice.

Rozpadnutá plodnica prášnice dlabanej plná výtrusov          Foto: František Mathia

Mladé plodnice sú jedlé a veľmi chutné. Pred ich kulinárskym využitím je potrebné odstrániť vonkajšiu kožovitú vrstvu. Je vhodná na prípravu omeliet alebo ako huba na smaženie či vyprážanie.

Dozrievajúca plodnica prášnice stopkatej          Foto: František Mathia

Prášnici dlabanej je veľmi podobná  prášnica stopkatá (Lycoperdon excipuliforme), ktorá má guľatejšie plodnice a dlhú valcovitú stopku. Podobne ako predošlá, aj táto prášnica je za mladi jedlá a chutná.

Vzácnejšia lesná prášnica pichliačová (Lycoperdon echinatum) s typickými „pichliačmi“pripomína svojim výzorom stratený brmbolec, ježka či morskú ježovku. Rastie najmä pod bukmi a dubmi v Levočskej dubiny. Je skôr zaujímavou mykologickou raritou ako vo veľkom zbieranou hubou.

Prášnica pichliačová na Levočskej dubine          Foto: František Mathia

Prášnice boli skúmané aj z medicínskeho hľadiska. U niektorých boli zistené protinádorové, antibakteriálne, detoxikačné účinky. V minulosti sa výtrusy prášnic využívali ako prostriedok na zastavenie krvácania.

Huba s neslušným názvom

Hadovka smradľavá – odborne Phallus impudicus, čo v preklade znamená penis necudný, dostala svoje meno podľa typického falického tvaru plodnice. Ktorý názov vystihuje túto pozoruhodnú hubu lepšie, je na zvážení čitateľa.

Mladá plodnica hadovky smradľavej v štádiu ježibabinho vajca-rez plodnicou          Foto: František Mathia

Mladá plodnica má tvar vajíčka, niekde sa mu hovorí aj ježibabine vajce, a zakladá sa v zemi. Z neho vyrastá „hlúbik“ – receptákulum, na vrchole ktorého je usadený odporne zapáchajúci zvončekovitý klobúk s vrstvou slizu s výtrusorodou glébou.  Tá je veľkým lákadlom pre hmyz, priťahuje najmä muchy, ktoré zabezpečia ďalšie šírenie výtrusov. Huba rastie veľmi rýchlo – za deň, dva je z vajíčka dospelý jedinec s výškou 20 – 30 cm.

Hadovka smradľavá-dospelý jedinec v lesoch nad Hradiskom          Foto: František Mathia

Pri raste dokáže vyvinúť obrovský tlak, ktorým je schopná preraziť aj asfalt. Vnútorná časť mladých plodníc (mladý hlúbik) v štádiu vajíčka sa vyrezáva a bez ďalšej kuchynskej úpravy sa konzumuje najmä v krajine gurmánov, Francúzsku, a Nemecku. Z medicínskych výskumov bola preukázaná antikoagulačná schopnosť extraktu hadovky spojená s redukciou zhlukovania krvných doštičiek, čo môže mať význam pri podpornej preventíve žilovej trombózy. V stredoveku bola využívaná aj pri liečbe dny a, pochopiteľne, na prípravu nápoja lásky.

 Huba dvoch tvárí

Na prehnojených pôdach, kopách hnijúcej trávy či slamy alebo na kravincoch a kobylincoch môžeme už od konca apríla pozorovať  farebne pôsobivú hubu dvoch tvárí – hnojovec žltý (Bolbitius titubans).

Hnojovec žltý-mladé plodnice v štádiu žĺtkových hlavičiek          Foto: František Mathia

Hnojovec žltý po 6 hodinách …          Foto: František Mathia

V priebehu pár hodín dokáže táto huba zmeniť farbu svojho klobúčika zo žĺtkovej na bielu. Podobne sa mení aj jeho tvar z podoby veľkej zápalkovej hlavičky na rozprestretý dáždnik.

Želatínový klinec či želatínové dieťa

Klincovka slizká (Leotia lubrica) – táto malá želatínová hubka (dorastá do výšky 6 až 7 cm), so slizkým povrchom, rastie na vlhkých lokalitách listnatých aj ihličnatých lesov. V Tvarožnianskej doline sa objavila v hojnom množstve pod hustým porastom liesok  v starom jedľovom lese.

Klincovka slizká v lesoch nad obcou Tvarožná          Foto: František Mathia

Po necitlivom a zbytočnom výrube krovín však v posledných rokoch už nebola pozorovaná.  Rozprávkový anglický názov huby – „jelly baby“ (želatínové dieťa)- evokuje jej žltkastú veľkosť, či skôr drobnosť, často ukrytú pod lesným opadom. Pri troške fantázie sa zaujímavý vzhľad klincovky dá využiť  ako predloha detskej postavy k animovaným filmovým príbehom z prírody.  V odbornej literatúre je uvádzaná ako nejedlá, ale niektorí hubári hubu nakladajú do octového nálevu, v ktorom je údajne výborná. Sfarbenie niektorých plodníc do zelena spôsobujú parazitujúce riasy alebo sinice.

Pôsobivá šálka pre škriatkov

Šálka škriatkov alebo ohnivec šarlátový (Sarcoscypha coccinea) je prvým hubárskym pozdravom jari. Rastie na odumretých vetvičkách. Plodnice majú tvar plytkého tanierika alebo šálky s dovnútra zahnutými rímsami.

Ohnivec šarlátový          Foto: František Mathia

Vnútro plodnice má krásnu šarlátovú farbu, ktorá v suchom období naberá oranžový nádych. Nádherná farba ostro kontrastuje s fádnosťou opadaného lístia. Krása ohnivca vynikne najmä na pozadí posledných zvyškov snehu. Pri dozrievaní spór „vystreľuje“, pričom vydáva charakteristické fučanie. Kvôli tvaru a farbe sa v niektorých krajinách využíva ako ozdoba piknikových stolov. Najstaršia správa o liečivom využití huby pochádza z Ameriky. Indiáni údajne zastavovali krvácanie rozomletým práškom z ohnivca.

Pekný parôžtek

Pekný parôžtek alebo parôžkovec lepkavý (Calocera viscosa) s výraznou oranžovou farbou je príjemným spestrením pôdneho krytu lesa.

Parôžkovec lepkavý v lesoch nad Hradiskom          Foto: František Mathia

Rastie v ihličnatých lesoch na rozkladajúcom sa dreve, najmä na pňoch a koreňoch. Je nejedlý, ale kvôli pôsobivej farbe sa s obľubou sa používa ako ozdoba hubárskych jedál.

Rôsolovité huby

Huby rôsolovitej štruktúry žijú nenápadným životom najmä na odumretých konároch listnáčov. Majú podobu mozgovito zvrásnených drobných hrčiek, lalokov či misiek. Za nevhodných podmienok (sucho) sa akoby strácali, po ich zlepšení opäť pokračujú v raste. K ich objavovaniu je potrebná väčšia pozornosť a trpezlivosť.

Rôsolovka zlatožltá na Levočskej dubine          Foto: František Mathia

Rôsolovka zlatožltá (Tremella mesenterica) má nádhernú citrónovožltú až zlatožltú farbu. Najčastejšie rastie na konároch buka a duba. Nie však priamo – parazituje na podhubí alebo plodniciach iných húb s názvom peniofóry. Aj táto huba bola laboratórne skúmaná, pričom sa zistilo, že lieči neurasténiu  a dýchavičnosť.

Pajelenka rôsolovitá na zhnilom smrekovom pni v lesoch nad Tvarožnou          Foto: František Mathia

Mliečnobiela pajelenka rôsolovitá (Pseudohydnum gelatinosum) osídľuje najmä práchnivé vlhké pne smrekov. Za priaznivých podmienok rastie ešte v decembri. Jej plodnice svietia ako mliečne žiarovky doďaleka. Na rozdiel od iných húb s podobnou rôsolovitou štruktúrou, je jedlá, použiteľná v šalátoch, a to aj v surovom stave (ako jedna z mála). Niektoré receptúry uvádzajú aj možnosť jej marinovania či kandizovania.

Záhadné ušiaky

Vyzerajú ako z iného sveta. Svojim poprehýbaným, zvrásneným tvarom pripomínajú mozog. Začínajú rásť veľmi skoro. Už koncom marca, pravda za priaznivých podmienok, môžeme v lesoch v okolí Hradiska nájsť prvé plodnice ušiaka obyčajného. Neskôr, niekedy v druhej polovici apríla, sa k nemu pridáva jeho blízky príbuzný, výrazne väčší, mohutnejší, ušiak obrovský. Finále tejto bizarnej prehliadky pozoruhodných húb završuje ušiak mitrovitý, ktorý sa u nás objavuje na prelome júla a augusta a jeho sezóna trvá do začiatku novembra.

Ušiak obyčajný a jeho odrezaná plodnica v lesoch nad Tvarožnou          Foto: František Mathia

Ušiak obyčajný (Gyromitra esculenta) sa dlhé roky zbieral a pokladal za jedlú hubu. Dokonca sa táto skutočnosť premietla do jeho latinského epiteta „esculenta“, čo znamená jedlý, spôsobilý na jedenie.

Ušiak obyčajný-detail mozgovitých lalokov          Foto: František Mathia

Ušiak obyčajný je však jedovatý, obsahuje toxín gyromitrín, ktorý spôsobuje ťažké otravy sprevádzané zápalom žalúdka, hemolýzou – rozpadom červených krviniek, hepatorenálne zlyhanie – zlyhanie obličiek pri súčasnom ochorení pečene, kómu. Z otravy hubami, ktoré obsahujú gyromitrín boli zaznamenané aj prípady končiace smrťou. V škandinávskych krajinách( Fínsko) sa huba doteraz predáva s upozornením na jej jedovatosť a právne záväzne postupy pri jej príprave ( niekoľkonásobné varenie s výmenou vody a dôsledným opláchnutím dokáže znížiť obsah toxínu na desatinu). Rovnako dlhodobé sušenie huby na vzduchu dokáže výrazne znížiť obsah gyromitrínu.

Ušiak obrovský – plodnica, ktorá vážila 285 g          Foto: František Mathia

Mohutnejší brat ušiaka obyčajného ušiak obrovský (Gyromitra gigas) rastie pod Hradiskom na podobných stanovištiach ako jeho jedovatý príbuzný. Jeho domovom sú najmä staré borovicovo-smrekové lesy, kde rastie na dreve ukrytom v zemi, na starých pňoch alebo koreňoch.

Ušiak obrovský vo svojom prirodzenom prostredí          Foto: František Mathia

Väčšina mykologických zdrojov považuje ušiak obrovský  za jedlú a chutnú hubu. Rovnako obsahuje toxín gyromitrín, ale pravdepodobne nie v zásadnom množstve. Tak či onak, najnovšia literatúra spochybňuje konzumáciu všetkých ušiakov. Ušiaky sú záhadné huby. Mechanizmus otravy  doteraz nebol spoľahlivo objasnený.

Ušiak obrovský- rez plodnicou          Foto: František Mathia

Za všetky názory jeden od známej slovenskej mykologičky Dr. Kautmanovej:“ Ja osobne som kedysi ušiaky  obmedzene konzumovala, dnes sa im radšej vyhnem a nikomu ich neodporúčam“. Každopádne, sú to nádherné a esteticky zaujímavé huby. Ich krása a jedinečnosť vynikne v skoršej jari, keď nie je  naplno rozvitý lesný podrast a nad nimi sa do výšky čnejú statné smreky či borovice. Vtedy vyzerajú naozaj rozprávkovo …

Ušiak mitrovitý v tvarožnianskych lesoch s typickým klobúkom v tvare biskupskej mitry          Foto: František Mathia

Ušiak mitrovitý – menšia verzia z tvarožnianskych lesov              Foto: František Mathia

Ušiak mitrovitý (Gyromitra infula) dostal svoje meno podľa tvaru plodnice, ktorý nápadne pripomína biskupskú pokrývku hlavy – mitru (latinsky infula)- alebo škriatkovské sedlo (elf saddle). Je to letno-jesenná huba, ktorá rastie v starých smrekovo-jedľových lesoch väčšinou na zanorenom hnilom dreve ihličnanov. Obsahuje rovnaké toxíny ako ušiak obyčajný, preto je nevhodný na konzumáciu.

Napite sa z lesnej čaše …

Ušiaky patria do veľkej skupiny čiaškotvarých húb rovnako ako čiaška buková (Peziza arvernensis) , ktorá rastie od marca do novembra sediaca na zemi  alebo  lesnom opade.

Čiaška buková v bukových lesoch Levočskej dubiny          Foto: František Mathia

Má typický miskovitý tvar s hĺbkou až 5 cm. Dužina je voskovitá, dosť hrubá a pomerne krehká  – ľahko sa láme. Vyskytuje sa najmä v bukových lesoch, kde vykúka spod opadaných hnedých listov ako nedbalo pohodená mištička.

 Roztomilí prieskumníci lesa

Vyzerajú ako zmenšeniny zajačích alebo oslích uší. Zo zeme vytŕčajú ako predpotopné odpočúvacie zariadenia na prieskum okolia. Sú drobné – dorastajú do výšky 8 cm, farebne pôsobivé – žltou ostro kontrastujú s tmavým, zelenohnedým pozadím, a nesmierne milé – pripomínajú skupinky malých kuriatok.  

Uško oslie v jedľovom lese nad Tvarožnou          Foto: František Mathia

Ušká oslie (Otidea onotica) patria do rovnakej skupiny čiaškotvarých húb ako predošlé druhy. Rastú od leta do novembra v zmiešaných aj ihličnatých lesoch, najmä popri vyšliapaných chodníčkov. Viaceré zdroje ušká uvádzajú ako jedlé a chutné huby, kvôli nízkej výdatnosti sa však zbierajú len zriedka.

 Čarodejné kalíšky

Chriapače. Huby s trochu ťažkým a netypickým názvom. Nádherné a čarodejné zároveň. Ako postavy z Pána prsteňov. Príroda sa z ich morfológiou dokonale pohrala. Vytvárajú čiašky, misky, sedielka, ba dokonca parochne rôznych tvarov a farieb.

Chriapač rebernatý v jedľovom lese nad Tvarožnou          Foto: František Mathia

Koncom mája sa v smrekovo – jedľových lesoch pod Hradiskom objavujú bielo – sivé čiašky chriapača kalíškovitého (Helvella acetabulum). Celý klobúčik je podopretý sieťou rebier, ktoré sa tiahnu od bázy hlúbika až takmer po vrchol plodnice.

Chriapač pružný v hradištianskych lesoch          Foto: František Mathia

Od leta až do novembra rastie v smrečinách tvarovo zaujímavý chriapač pružný (Helvella elastica). Klobúčik môže mať tvar sedla, dáždnika alebo iné laločnaté a nepravidelne poprehýbané tvary.

Chriapač pružný          Foto: František Mathia

Naše predstavenie o „netradičných“ hubách je na konci. Určite by sme dokázali nájsť ďalšie so zvláštnym výzorom či tajomným cyklom života, ktoré by naplnili naše pomyselné javisko Matky Prírody. O nich možno niekedy nabudúce …