prosilva

Existujú nezelené rastliny? A ak áno, ako sa živia, aký je ich životný cyklus, ako sa rozmnožujú? Čo to znamená, že sú nezelené? Veď, príroda vedela, čo má robiť: väčšinu suchozemských rastlín sfarbila do zelena; zelené sú polia, lúky, lesy… Snáď takéto otázky nám víria hlavou pri stretnutiach so zvláštnymi „tvormi“ ríše rastlín.

Stručne: zelené rastliny (obsahujú zelené farbivo chlorofyl) využívajú na tvorbu cukrov a ostatných organických látok potrebných na výstavbu svojho tela a procesy s tým spojené slnečnú energiu(fotosyntéza). Nezelené odoberajú potrebné látky svojmu hostiteľovi, a tým na ňom cudzopasia alebo parazitujú, alebo rozkladajú odumreté zvyšky organizmov a z produktov rozkladu zabezpečujú fungovanie (rast, životné procesy) svojho organizmu (saprofyty).

Tajomný život zubovníka

 Zubovník šupinatý (Lathraea squamaria) je vskutku pozoruhodným zástupcom nezelenej flóry a unikátnym zjavom jarnej prírody. Dokonale sa vymyká našim predstavám o „tradičnej“ kvitnúcej rastline. Svojim zjavom skôr pripomína mimozemského šupinatého červa, ktorý si, akoby mimochodom, vyrazil na prieskum zemského povrchu v periskopovej podobe. Nemá typický koreň, stonku, ba ani listy. Aj ružové kvety sú podivuhodne ukryté a farebne splývajú s „telom“ svojho nositeľa.

Zubovník šupinatý pod starými bukmi na Levočskej dubine

Vedecké rodové meno (Lathraea)dostal podľa gréckeho slova „lathraios“, čo znamená tajomný, na základe skutočnosti, že väčšina životného cyklu rastliny prebieha skryto pod zemou. Druhový prívlastok „šupinatý“ zase pripomína tvar jeho listov v podobe rybích šupín, ktoré sú uložené v rade ako zuby (odtiaľ názov zubovník). Je jediným rodom (zubovník) aj druhom(šupinatý) tejto rastliny na Slovensku.

Čerstvo „vyliahnutý“ zubovník

V podzemí je ukrytá väčšia časť rastliny s mohutným šupinatým bledým podzemkom, ktorý je ukončený hubám podobným „koreňovým“ štruktúram – rizomorfám. Tie sú ukončené prísavkami (haustóriami), ktoré umožňujú rastline prisať sa na korene hostiteľa a čerpať z nich živiny potrebné na svoj rast. Zubovník je totiž úplným parazitom, nemá zelené rastlinné farbivo – chlorofyl –, ktorým by využíval energiu slnka ako väčšina ostatných rastlín. Jediným spôsobom na získanie živín potrebných na svoj vývin dokáže získať len z koreňov hostiteľských drevín. Túto cennú službu mu poskytujú najmä liesky, jelše, buky, lipy, javory, jasene – dreviny, ktoré rastú hojne najmä v pásme listnatých lesov, a v prípade Tvarožnianskej doliny, v rezervácii Levočská dubina, kde môžeme pozorovať ružové skupinky zubovníka práve v tomto období.

Starý a mladý zubovník

Pri detailnom skúmaní rastliny sa dá pozorovať na listoch a stonke mŕtvy hmyz. Botanici sa prikláňajú k názoru, že zubovník má aj schopnosti mäsožravých rastlín. Patrí do skupiny pseudomäsožravých, tvoriacej prechod k rastlinám mäsožravým. Bledoružovo sfarbené listy (pripomínajú farbu mäsa) lákajú hmyz, ktorý po kontakte s na dotyk citlivými žľaznatými chĺpkami na kvetoch je usmrtený. Aj keď výskumy rastliny spájané s jej mäsožravosťou prebiehajú aj v súčasnosti, predpokladá sa, že pod zemou číha na hmyz dokonalá podzemná pasca zubovníka. Jeho smrtiace vlákna dokážu hmyz zabiť, nedokáže ho však  priamo stráviť či absorbovať jeho výživné látky.

Detail kvetov, šupín a chĺpkov zubovníka

Svoj pozemný prieskum rastlina vykonáva v apríli až máji. Jeho sezóna trvá veľmi krátko, po čase nadzemná časť veľmi rýchlo bledne a odumiera.

Podzemná štruktúra zubovníka: zdroj: Anton Joseph Kerner von Marilaun, Adolf Hansen: Pflanzenleben: Erster Band: Der Bau und die Eigenschaften der Pflanzen. (1913)

Podzemná časť pokračuje vo svojom tajomnom živote. A to už je čas, keď na povrchu prenecháva miesto výraznejším a možno aj krajším zázrakom kveteny.

Zubovníky pod starým bukom

Záhadná orchidea 

Zaujímavou, a spôsobom výživy jedinečnou, rastlinou je hniezdovka hlístová (Neottia nidus-avis). Hnedožltá, nezelená lesná orchidea (čeľaď Orchidaceae), s koreňovou sústavou (rizómy) pripomínajúcou vtáčie hniezdo (odtiaľ latinský názov „nidus-avis“),rastie v tienistých listnatých lesoch (najmä bučiny) od mája do polovice júna.

Skupina hniezdovky hlístovej na Levočskej dubine

Na rozdiel od  zelených rastlín, hniezdovka prijíma živiny z odumretých a rozložených organických zvyškov (saprofytická rastlina). Ich  získanie počas celého životného cyklu je podmienené „ spoluprácou“ s hubami (žijú v symbióze). Ich podhubie je spojené s koreňmi hniezdovky. Huby rozložia rastlinný odpad lesa na výživné látky vhodné pre rastlinu a dopravia ich, cez spomínané koreňovo – vláknové spojenie, do nej.  Či z toho niečo má aj spolupracujúca huba, zatiaľ nie je známe.

Detail kvetov hniezdovky

Hniezdovky nie sú mimoriadne atraktívnymi orchideami. V našich lesoch a na lúkach dokážeme nájsť pôsobivejšie druhy s výraznejším vyfarbením aj tvarom kvetov.

Väčšia skupina hniezdovky pod bukovým porastom

Čím však hniezdovka priťahuje je jej sladkastá medová vôňa, ktorá ma prilákať opeľovačov. Semienka vyklíčia len v spolupráci s tou správnou spolupracujúcou hubou. Nakoniec tak, ako je to  pri všetkých orchideách.

Hniezdovkové trio na začiatku kvitnutia

Umrlčia bylina

Na suchších trávnatých stráňach môžeme stretnúť  ďalších neobvyklých zástupcov rastlinnej ríše, zárazy. Sú to veľmi atraktívne rastliny so zaujímavým kvetom, na prvý pohľad odlišné od ostatných zástupcov našej flóry.

Záraza obyčajná na trávnatej lúke nad Hradiskom

Odborný názov Orobanche označoval pôvodne rastliny cudzopasiace(parazitujúce) na rastline z čeľade bôbovitých (Fabaceae). Ide o slovo gréckeho pôvodu, v ktorom základ „orobos“ znamená práve rastlinu z tejto čeľade, možno priamo šošovicu, a „anchó“ – škrtiť, hrdúsiť, dusiť. Postupne sa toto pomenovanie rozšírilo aj na príbuzné druhy parazitujúce na iných rastlinách. Zárazy sú holoparazity, to znamená, že sa dokážu živiť len a len látkami, ktoré nachádzajú v tele hostiteľa. Nie sú to len živiny, ale aj voda a minerálne látky. Jednoducho, bez neho nedokážu existovať.

Detail kvetu zárazy s fialovými bliznami piestika

Na slnečných a trávnatých stráňach rastie záraza obyčajná (Orobanche caryophyllacea). Jej kvety voňajú za klinčekmi, čo našlo odozvu aj v latinskom názve „klinčeková“ – „caryophyllacea“, rovnako v českom pomenovaní „hřebíčková“ či anglickom „clove-scented“ – „voňajúca po klinčekoch“.  Parazituje na koreňoch rôznych druhoch lipkavcov.

Záraza pred rozkvetom

Kvôli bezlistej byli a farbe žltej ako vosk, ktorá uprostred zelene vyzerá trochu strašidelne, zárazu volali umrlčia bylina.

Záraza na trávnatej lúke nad Ruskinovcami

Zárazy sú typickými letnými bylinami, kvitnú od júna do augusta. Viaceré druhy sú chránené: záraza modrastá (Orobanche coerulescens) parazitujúca na paline poľnej, záraza hrdobarková (Orobanche teucrii) cudzopasiaca na hrdobarke obyčajnej …

Hnedožltá byľ a kvety zárazy s ružovým nádychom s fialovými bliznami

Zišli z vytýčenej cesty

Príroda to zariadila múdro; po vystúpení predchodcov vyšších rastlín z morí nastáva pre flóru nová situácia, na súši je viac slnečného žiarenia, atmosférického kysličníka uhličitého aj kyslíka a, v konečnom dôsledku, aj väčšia rozmanitosť  životných podmienok, ktorým sa rastliny prispôsobovali. V ich telách sa objavujú farbivá a medzi nimi zelené – chlorofyl, za pomoci ktorého využívajú slnko na výrobu látok potrebných na svoje životné procesy. A aby proces fotosyntézy bol čo najefektívnejší, rastliny vytvárajú špecializované orgány – listy–, v ktorých prebieha takmer 100% týchto biochemických procesov. Jednoducho povedané, pravda, systém je značne zložitejší. Po čase, akoby niektoré „prišli na to“, že živiť sa dá aj ľahšie. Schádzajú z vytýčenej vývojovej línie a kráčajú svojou cestou. Pokropené pomyselnou dávkou vampirizmu si s Matkou Prírodou zlomyseľne zažartujú a stavajú sa z nich podivuhodní rastlinní upíry „vysávajúci krv zo žíl“ iných rastlín. V ich prípade ide o živiny a vodu, ktoré získavajú napojením sa na telo, zvyčajne koreň, hostiteľskej rastliny. Postupne menia aj svoje orgány, zmenšujú listy až na podobu nezelených šupín, strácajú zelenú farbu, novému spôsobu obživy prispôsobujú koreňový systém – vytvárajú prísavky (haustóriá) na pripojenie sa k hostiteľovi.    Iné druhy – saprofyty –dokážu rozkladať organické zvyšky a využiť ich na svoje životné procesy. Mnohé z nich potrebujú pri týchto aktivitách spolupracovať  s hubami.

Zaujímavý, stále zahalený istou dávkou mystéria, ale aj pôsobivý a obohacujúci ríšu rastlín – taký je svet nezelených rastlín.  Svet plný podnetov a fascinujúcej krásy.

Autor textu a foto: František Mathia